Mladíci na bicykloch krúžia okolo mňa v kruhu ako tryskáče a popritom ceria žiarivo biele zuby v širokom úsmeve. Pomedzi bicykle pribiehajú malé deti a s badateľným napätím v tvári sa ma dotýkajú. Po chvíľke ma už ťahajú, k hlinenému domu miestneho starostu. V bielom moslimskom rúchu ma víta starší tmavý muž s múdrimy očami a usádza ma na priedomí jeho hlineného domu. Sŕkajúc horúci čierny čaj so sušeným mliekom a nepredstaviteľnou kopou cukru, sa rukami nohami rozprávame odkiaľ a kam vedie moja cesta. Lámanou sudánskou arabčinou poprepletanou anglickými výrazmi starostovi vysvetľujem, že náš futbal za nič nestojí a preto o Slovensku nič nevedia. Keď spomeniem, že sme skoro bratia z výbornými futbalistami Čechmi, jeho obdiv a záujem o mňa vzrastá. Futbal je i tu národným športom, ktorý tu bosé decká hrávajú na štvorci udupanej hliny celé hodiny. Verím, že by sme mohli rozprávať ešte hodiny o svete, CD, mobiloch, nechuti k Američanom a stovkách iných tém, ktoré sú pre nich ako správy z iného sveta ale neskoré poludnie má núti vydať sa na cestu.
Ďakujem za pohostinnosť a starosta mi ukazuje smer k sopke zvanej Jabal Mara, ktorá drieme v oblakoch. V oblakoch, ktoré prinieslo dlho očakávané obdobie dažďov. Spolu s ťavami a somármi naloženými tovarom, sa pomaličky vyberám na cestu k prvej horskej dedinke do srdca tohto zeleného kusu Afriky. Batoh, v ktorom je celý môj domov ma svojou ťarchou núti k pomalej chôdzi. Rozmočená pôda a časté brody nedovoľujú rýchly presun a preto cesta ubieha pomaly. Ďatle, ktoré som nakúpil v malom obchodíku mi dodávajú počas prestávok dostatok energie na celodňový pochod. Mám ešte pár bagiet a melónový džem. Jediné jedlo, ktoré sa mi v tejto chudobnej oblasti podarilo kúpiť.
Koľko dní mi bude pochod trvať, skutočne neviem. Nemám mapu. Teda mám 1:400 000, ktorú som po celodennej procedúre na ministerstve vnútorných záležitostí v Chartúme, kúpil za dvadsať dolárov. Je samozrejme vhodná na rýchly let vrtuľníkom, ale pre pešiaka, je to akurát tak peknou relikviou. Jediná „presná“ informácia o mojej ceste, je načarbaná rukou Mustafu, majiteľa staroanglického hotelíka v Nyale plného ploštíc a švábov. Dediny a kmene napísané arabsky a foneticky poslovenčené tvoria na papieri kruh, ktorý začína a končí v dedinke Nertete. Medzi týmito míľnikmi je napísaná informácia o dňoch, koľko trvá cesta z jednej dediny do druhej. Jediná veľká modrá bodka, ukazuje na horúce pramene, ktoré vraj majú prameniť z útrob Jabal Mary . Dve veľké jazerá sú dominantou v rukou nakreslenom kráteri sopky, o ktorých mi už rozprával kapitán staručkej lode na ceste z Egypta. Všetci svorne tvrdia, že sú sladkovodné. Je to dôležitá informácia, ktorá ma neskôr bude skoro stáť život.
Až do noci brodím riekami a prechádzam krásnymi slamenými dedinkami. K večeru prichádzam k dedinke Nielma. Dedinčan Ismail mi ukazuje kde je „Maja“, čo znamená v sudánštine voda. Naberám čerstvú vodu do fliaš a kúpem sa. Za tmy staviam stan na tráve, ktorú by si priali vypestovať všetci majitelia anglických trávnikov. Je hustá, mäkučká a príjemne vonia po daždi. Je to tu ako jedna obrovská záhrada, plná mne neznámych kvetov a rastlín, pomarančovníkov, citrónovníkov a ďatlí. Uťahaný driemem a v polospánku premýšľam na čieho boha tu ťahám spacák do mínus tridsať. To bola sprostosť. Nie je vhodný ani pod hlavu, taký je veľký. Nemusím ani dlho počítať ťavy a tuho zaspávam.
O jedenástej v noci ma zobúdza obrovské svetlo a rachot. Nikdy, naozaj nikdy v živote som nezažil takú obrovskú búrku. Skoro žiadne tmavé miesta len svetlo z bleskov. Ako to bolo na tej fyzike s tou Faradayovov klietkou pán profesor!? Keď to napáli blesk do mojich hliníkových trubiek, uškvarí ma to hneď, alebo až o chvíľku!? Mama moja, prečo som len s tebou nechodil do kostola? Určite tam máte nejakú pesničku proti búrke, ktorá zázračne znásobí zákony pána Faradaya a môj stan sa stane protiatómovým bunkrom. O polnoci sa šou končí. Vyčerpaný strachom zaspávam v srdci obrovskej, výdatne poliatej záhrady.
Dobrú noc Afrika.
