Vedci-kolegovia smútok v duši pána riaditeľa okamžite vycítili. Dali hlavy dohromady, podumali trošíčku, až sa nakoniec rozhodli pre ľudský prístup a zložili pánovi riaditeľovi nevtieravú básničku.
Počas obednej prestávky sa okolo neho zoradili v jeho pracovni, vystreli sa ako také luky, hlboko sa nadýchli a s láskou predniesli báseň:
Pánovi riaditeľovi (úklon)
Vy sentimentálna, urevaná, do seba uzavretá troska,
Dajte si s nami jedno a vyklopte čo sa deje! (úklon)
Pána riaditeľa clivá báseň doslova pohladila po ubolenom srdci a v okamihu prestal usedavo plakať. Z chladničky vybral pre každého plechovku bažanta a v priebehu pár minút si vylial pred kolegami-priateľmi svoje srdce a o chvíľku aj pivo, do ktorého si neskôr ľahol.
Zo zadného vačku svojho zafúľaného vedeckého plášťa po chvíľke šmátrania vytiahol pokrkvanú stránku bulvárneho plátku. Pomalými pohybmi ju vyrovnal a predostrel pred svojich podriadených. Nad fotkou dvoch popraskaných holúbkov medzi ktorými sa zrkadlila čerstvo zaťatá sekera, udieralo do očí vražedné číslo vysokého počtu rozpadajúcich sa manželstiev.
Okolostojaci ženáči z hrôzou vyprskli pivo na zvyšok starých mládencov, ktorý si spokojne potriasali rukami a tľapkali sa po pleciach. Tí vzhľadom na bleskové vymiznutie zásob zlatistého antidepresíva v útrobách zdecimovaných manželov sa postupne vyparili do najbližšej lekárne.
Medzičasom začali vedci pod ťarchou problémov jeden po druhom skladať svoje vedecké hlavy na masívny OKRÚHLY stôl. Pár minút pred polnocou, keď na stôl dopadla aj posledná vedecká hlava, mohli sa v miestnosti začať diať pračudesné veci, ktoré už nejakú chvíľku nervózne prešľapovali v tmavom kúte. Po pár neúspešných pokusoch sa pračudesným veciam podarilo s pleskotom rozraziť okná a vniesť do miestnosti studený (a hlavne čerstvý) vietor.
Vedci sa začali jeden po druhom prebúdzať a s údivom hľadeli priamo pred seba. V strede stola sedela na vyčačkanom stolci priesvitná postava kráľa Artuša, pridržiavajúc si tesne pod nosom prilbu plnú mäty. (Pod stropom sa smrad držal až neuveriteľne dlho). Artušov zánovný trón stál jednou nohou v mláke piva a druhou v nedojedených čipsoch, čo ho privádzalo do zúfalej zúrivosti. Z duše nenávidel tú tupú legendu o tom poondiatom OKRÚHLOM stole, ktorá ho či chcel či nechcel už stáročia dostávala do podobných situácii.
„No, tak o čo tu ide?“ spýtal sa s neskrývanou nechuťou.
Ohromený pán riaditeľ mu nemo podal stránku z novín, ktorá okamžite prepadla skrz Artušové priesvitné ruky. Celý červený v tvári, šťavnato zahrešil vulgárnou starobritštinou a nahol sa nad zdrap papiera. Po chvíľke čítania sa vystrel.
„No chlapci, tak to ste na správnej adrese. Dúfam, že všetci poznáte ten môj trapas s Lancelotom, ktorý mi pretiahol kráľovnú, keď som hľadal svätý grál? “
Všetci do jedného horlivo prikývli, niektorí sa dokonca uškrnuli popod vedecký fúz.
„Poviem vám ja k tomu pár teplých subjektívnych slov ak chcete.“
Vedci z pootvorenými ústami prikývli.
„Celé to bolo o tom, že som bol tak trošíčku egoista, chlapci. Cítil som sa ako superstar. Hlavne keď som vyhral posledných desať ročníkov vrhu oštepom na pohyblivého zajatca. Je síce pravda, že keď som hádzal ja, tak sa zajatec nevysvetliteľne potkol, ale aj náhoda je súčasťou života vrcholového športovca. Do toho som vyhral zopár vopred dohodnutých vojen a spravil pár múdrych sudcovských rozhodnutí a bol som za hviezdu.
Vždy stačilo, keď som zdvihol svoj čarovný meč a povedal, že TO o čo sa sporia rozseknem na dve polovice a bolo. Najviac sa klepali o milenky. To bola najväčšia sranda“ rozrehotal sa. „To mi poradil ten ftipálek Merlin“ zadúšal sa Artuš smiechom.
„No ale o inom som chcel“ zvážnel.
„Keď som spoznal moju frajerku Guinevere, ktorú som si neskôr zobral za ženu, miloval som ju jak koňa. Všetko by som pre ňu spravil. Keď som bol s kámošmi na poľovke, alebo sme boli vyklepať na pobreží nejakých Sasov, stále som na ňu myslel. Napríklad som vôbec predpisovo neznásilňoval ženy nepriateľa, za čo ma chalani dosť odsudzovali. Dokonca aj nepriateľ sa sťažoval na nedodržanie medzinárodných dohôd o potupnom dobití. Ja som proste fakt nemohol“ ospravedlňoval sa Artuš.
„Potom prišla svadba. Po pár mesiacoch som akosi nadobudol pocit, že sa Guinevere stala mojim majetkom, ktorá ma čaká doma z navarenou večerou, ustlatou posteľou a ak som mal dosť síl, tak sme si aj zasexovali. Proste už ma tak netrápilo či ma miluje, pretože to bolo snáď jasné, že hviezdu môjho formátu musí milovať každá žena v okruhu 100 míľ. A vôbec, prestalo sa mi chcieť chodiť ruka v ruke po všetkých tých lúkach, ktoré mi len zhoršovali moju alergiu a po lesoch plných bohvieakej hávede.
Prišlo mi to ako dosť tučná nuda a radšej som šiel na víkend s chalanmi dobiť nejakú menšiu krajinu.“
„No a keď Guinevere vyšila všetky obrazce z knižky Výšivka, tvoja najlepšia kamarátka a uháčkovala predlohu z príručky Uháčkuj si vojenský hangár bolo jasné, že si začne nejakú aférku. No a ostatné už hádam poznáte?!“
"Uhmmm" prikývli vedci.
„Jednoducho som sa nemal vykašlať na to ako sa cíti a čo si praje ona. Teraz už viem, že keby som jej občas povedal, ako ju mocne milujem a čo pre mňa znamená a občas s ňou zbehol do mesta na kafe alebo kúpiť niečo fešné na trhy mohlo to byť úplne inak. Viete, také tie kvetinky, perličky, nejaké to zlato a tak“ vysvetľoval Artuš.
„Posral som to. Chápete?“
"Uhmmm" vedci opäť celou vetou vyjadrili svoje pochopenie.
„Tak to neposerte aj vy. OK?“
"Uhmmm"
„No ja padám. Máme rozohranú partičku bridžu z Robinom a Johankou. Držte sa a nezabudnite na svoje baby“ dopovedal a zmizol.
"Uhmmm"
Pračudesné veci ešte chvíľku váhali, či majú spraviť nejaký nablýskaný odchod, ale po krátkom pohľade do vytupnelých vedeckých tvári si to otrepané divadielko odpustili a odišli normálne dverami. O pár hodín ich nasledoval nemý zástup vedeckých plášťov, ktoré zamierili do najbližšieho kvetinárstva.
