Jesenná depka

Neznášam živú panorámu. Všetky tie mínusové teploty, tie zasnežené končiare a srieňom namrznuté, tridsať metrov vysoké, ihličnany. Až mi je tu na dolniakoch do plaču. Všetko tam majú. Krásne hory, bielučký sneh, akvaparkou jak na Islande a ešte aj stabilný príjem barzo dobrých krowiek a rifľových búnd z Nového Targu!  
Nikto tu nepomyslí na mňa, čo tu po kolená v bahne, vlastnou hruďou odrážam papriky a melóny. Žiadny list, teplé slovo, kvietok či iná logistická podpora. (Drahý Martin, v mene celého, bieleho, zasneženého, dýchateľného Slovenska, ti vrúcne ďakujeme za tvorbu HDP a národnú obranu a zo srdca ti posielame dve kilá slaných korbáčikov, tri kilá krowiek a dvojo nových gumákov). Absolútne nič.  

Nevadí. Nepodvolím sa ja ani za živého boha.
Deň čo deň budem radostne vychádzať do toho lejaku!
Deň čo deň budem s úsmevom kukať na tú šedú depresívnu oblohu!
Deň čo deň budem vylievať vodu z topánok a na kánojke pádlovať do hypermarketu.  

Vydržím! Viem, že tam niekde je! Viem, že po polročnej Jeseni príde Jar! Navoňaná, vykvietkovaná, vysukničkovaná JAR. Už od Marca, mesiaca kníh, tu budem, na rozdiel od severanov s omrzlinami tretieho stupňa, ŽIŤ!
Budem sa kochať slnkom, faunov, flórou a krásnymi ženami, ktoré sa vykuklia z desaťkilových kabátov a prepotených pršiplášťov. S prvým jarným lúčom nahodia najnovšie módne výstrelky, ešte kratších tvarov a priesvitnejších materiálov ako rok dozadu a prežiaria mi deň.
Severania budú trieskať lopatami do ľadových stalaktitov, ktorými im primrzli autá k dreveniciam a ja si budem sedkať na terase a kukať na susedove hnedé tuje. Budem tam sedkať iba v tričku, sŕkať kávičku a z času na čas si zahryznem do Mozartových gulí z dovozu.  

A budem spomínať. Na úžasnú dvojtýždňovú lyžovačku, tam na krásnom, bielom, hôrnatom severe, plnom snehu, mínusových teplôt a sladučkých krowiek.