Dnes to na mňa prišlo opäť. Večer som popil dáke hektolitre tekutiny, nech sa to so mňa leje, jak z vodopádu. O pol deviatej som nastúpil k okienku v Ružinovskej transfúznej stanici, vypišal papiere a čakal, kedy to na mňa príde a ja pustím zalov.
Po chvíľôčke čakania, do ofisu sestričiek dokrivkal pán doktor. Niežeby som načúval cudzím rozhovorom, ale ... a vlastne načúval som. Čo iné sa tam dá robiť, okrem pozerania argentínskej ságy v TV.
Z doktorovho monológu bolo jasne, že súrne potrebujú krvne doštičky pre pacienta s leukémiou a darca im na poslednú chvíľu odriekol. Prišiel sa spýtať, čí náhodou niekto s klasických "krvákov" (darcov krvi), nechce pustiť do obehu par svojich doštičiek. Do úvahy pripadajú "A-čkary", alebo "Nuly". Sestrička po krátkej úvahe zhodnotila situáciu, že "A-čka" nejsou k mani, ale že tam sedí jedna "nula" a ešte k tomu negatívna (Rh negatív). JA.
Vtedy doktor vyriekol úžasnú vetu. "Fajn, spýtajte sa ho prosím a ak sa bude báť tak si tam ľahnem ja."
Samozrejme, že som povedal áno. Bolo tam naokolo toľko ženských, plus sestričky, že sa z toho nedalo vyzuť. Viac ma ale zobralo to, že doktor v snahe zachrániť pacienta, si ochotne ľahne na odber sám. Neviem k čomu z reálneho života by som to prirovnal. Ako keby murár, ktorý vám muruje váš dom, povedal, že on vám tie tehly zaplatí, keďže vy na to nemáte. Vedel by, že vaša rodina potrebuje súrne strechu nad hlavou, ale vy nemáte nikoho, kto by vám finančné pomohol.
Samotný odber prebehol v úplnom poriadku. Fakt nič drastické. Hodinku a pol som si poležkal, krv mi prúdila sem a tam a argentínska sága dopadla napočudovanie tiež dobre.
Možno som dnes získal dobre body, zdajú sa mi však akési menšie oproti tým, ktoré dostáva pán doktor možno aj každý deň.
