Stopár

„Ako sa voláš? Koľko máš rokov?“ púšťam sa do neho.  
„Janko ... . Štrnásť.“
„Odkiaľ ideš?“
„Z futbalového tréningu. Zobrali ma chytať do mužstva v Ružomberku.“ 
„A prečo po teba neprišiel otec, keď ti nejde vlak?“
„Mám len mamu. Auto nemáme“ odpovedá skromne. 

Ticho.

 „Máš nejaký preukaz? Do školy, alebo na autobus?“ spovedám miernejšie.
„Nemám. Nechal som doma.“
„To nie je dobré. Môžeš mame narobiť veľké problémy“ poučujem.
„Už to nespravím“ sľubuje. 
„Zavolal si jej aspoň, nech sa nebojí?“
„Nezavolal. Mama nemá mobil, len pevnú linku a číslo neviem. Mne mobil ukradli pred polrokom. Taký starý“ dodáva z ľútosťou v hlase. 
„Mama čo robí?“
„Nerobí. Teraz skončila materskú s mojim mladším bratom. Ale občas chodí pomáhať do skleníkov v Bešeňovej“ chváli mamu. 

Ticho.

 „Však ma vyložte tu na diaľnici. To je most nad našou dedinou a ja zbehnem dolu po schodoch“ zrazu poprosí.
„Na to zabudni kamarát. Stále neviem či si nezdrhol a ver tomu, že ťa nevyložím na diaľnici v strede ničoho“ schladzujem ho. 

Autotelefón zvoní.
„Čau Boro. Zisti mi prosím ťa kde sa nachádzajú Vlašky. Niekde pri Liptovských Vlachoch.“
„Nič také neexistuje“ odpovedá po chvíľke klepania do klávesnice.
„Hľadaj, inak má mládenec vedľa mňa veľký problém“ dívam sa na chlapčisko. Až teraz som si všimol staré obnosené tenisky, vyšúchané rifle a futbalistickú šuštiačku.
„Mám to. Je to časť Liptovských Vlachov. V Mikuláši choď dole a po osemnástke smer späť do Ružomberka.“
„Dík.“  

„Tu bývame. V tom bielom dome“ ukazuje na starý domček vtesnaný medzi ďalšie dva.
„Zavolaj prosím ťa mamu. Chcel by som sa s ňou porozprávať“ prosím ho.
„Idem po ňu“ prikývne a uteká do dvora. 

„Nie je doma. Asi sú u tety“ vracia sa neisto.
„Čo chceš teraz robiť? Budeš tu stáť? Sadaj, zaveziem ťa k tete. Nebudeš tu mrznúť“ vravím mu.
„Nebudem mrznúť. Viem kde je klúčik“  vysvetľuje.
„Dobre teda Janko. Verím ti, že tu bývaš. Daj mi ešte svoju adresu a choď spať.“  

„Dobrú noc.“ 
„Dobrú noc. A dúfam, že ťa uvidím o pár rokov v telke. Ako chytáš ligu!“
„Ďakujem“ usmieva sa a kráča domov. 

Pomaly sa otáčam na úzkej ceste a pokojne sledujem ako sa v dome rozsvietilo svetlo. Adresu načmáranú na jednej z mojich vizitke vkladám do peňaženky a premýšľam, kam som odložil svoj starý mobil. Mám pre neho nového majiteľa.