Maťkova mamina ma veľmi bolí. Spájam si ju so svojou mamou a ako vieme, mamy sú anjeli s čistými dušami a silou, ktorou nás chcú večne chrániť. Zastavím sa u nich. Dám im vopred vedieť, nech spravia grilášky. S otcom prezrieme chlapským okom moju starú motorku, uznanlivo potľapkáme bacuľatú nádrž a pôjdeme si sadnúť do obývačky. Už som tam roky nebol. Asi si ju už nebudem pamätať, takže ma až tak nerozruší Maťková fotka niekde na poličke, alebo na stene. Bude to pre mňa všetko nové. Teta bude plakať. Ja budem plakať najskôr vo svojej duši.
Vo svetle udalostí často prepadám pocitu, že život je skurvene nespravodlivý. Uvedomujem si, že každý deň umierajú ludia nespravodlivo, hladom a vojnou a nechávajú za sebou bolesť, ale nič to na mojom jednosmerne zameranom pohľade na skurvenosť života nemení. Niežeby som bol necitlivý, len sa ma to až tak bytostne nedotýka.
Pravdepodobne to znie ťaživo, ale tak to má byť keď si človek umýva bolesť z duše. Nesmie to však vyvolať pocit, že sa utápam v depresiach. Na to mám život veľmi rád a mám danosť vidieť ďiaľkové svetlá na konci tunelov. V mojom vymyslenom svete neba ma upokojuje, že Maťo teraz drtí mariáš s mojim dedom, ktorého som tam odprevadil pár dni vopred. Znie to choro, ale upokojujúco. Na toto je viera dobrá. Hlavne tá, ktorú si človek ušije na mieru.
Vedľa mňa pokojne odfukuje moja milá. Dnes nebublinkuje a ani si slastne nehladká ruky. Pohladím ju po vlasoch, ona jemne zamrnčí a otočí sa ku mne. Rád by som v tej chvíli pohladil spiacu Peťku, všetky naše mamy, ktoré sa trápia našimi trápeniami, našich otcov, ktorí to držia v sebe a hrajú formu, Mirka, Maťkových kamarátov z detstva. Keď som bol malý, túžil som mať v rukách silu, ktorou by som z ľudí bral bolesť. Bolesť, dotyk, úľava. Kamarát nás svojho postpubertálneho času namotával, že on takú silu má. Neskôr sme pochopili, že je to skrachovanec, ktorý si robil mysteriózny imidž, ktorý mu čoskoro pomohol zdieľať lože s dôverčivou nástkou.
Rád by som znovu písal. Takú tu pohodovku a keď sa vydarí tak aj nejaký humor pomedzi tie rómske a politické hity súčastnosti. Vždy keď sa do niečoho pustím stroskotá to na prízemnosti dávať vtipný text do tieňa Maťkovho odchodu. Ešte na to nie je čas. Trochu sa musím očistiť a premostiť zo smútku na pohodu.
