Ísť s jakmi hore k Sagarmathe, posvätnej hore so všetkou pokorou, ktorú človek má. Počúvať cinkot zvoncov prechádzajúcich jakov, pohladiť ich po chrbte s takou jemnosťou, ako keby z vrchu hladíte steblá trávy. Cítiť naplno ten dotyk, uvedomovať si hĺbku jedinečného okamžiku. Dýchať ten svieži, ostrý vzduch a cítiť tú ohromnú silu prírody. Veriť, že si splním sen a z 5 500 m uvidím tvárou v tvár Chomolungma, Everest, stojí za to prekonať všetky prekážky. Zatvorím oči, ponorím sa do spomienok a napíšem sem to, s čím treba počítať, ak chcete vidieť tvárou v tvár Everest.
Ak si vygúglite trasu, objavia sa Vám rôzne varianty. Mnohé sú prvoplánové a zapadajú do kategórie ,,pozri Everest, sprav selfie na Everest base camp tábore a hajde ho domov.“ Málokto však vie, že až tak ďaleko nemusí prísť. Môže sa stať všeličo. Bola som v Nepále 3 krát a vedela som s čím môžem počítať. Na Annapurna base camp ma zastihla výšková choroba, ktorá si nevyberá. Ide Vám prasknúť hlava, vraciate, napína Vás, dusíte sa. Nepríjemné, ba aj životu nebezpečné. Vďaka tejto nepríjemnej skúsenosti som sa radšej naučila mysore joga dýchaciu techniku a trénovala som si myseľ, aby som vydržala v ťažkých podmienkach.
Veľmi dôležité je naštudovať si cestu, ešte lepšie zveriť trek skúseným sprievodcom, aby ste sa kvôli niekomu, kto bude s Vami v skupine, nemuseli vracať naspäť. Je nevyhnutné mať poistenie do nadmorskej výšky 6 000 metrov a ísť tam s pokorou. Treba mať jasnú myseľ, strach nechať doma a jediná devíza je mať veľký rešpekt pred tým, kam má človek namierené.
Na trek na Everest som vzala 2 ľudí, o ktorých viem, že aj keď dali maximálne 800 metrový kopec za dedinou, nebudú mať problém vyjsť hore do 3 500 metrov, či viac. Byť sprievodkyňou v Nepále je makačka, pretože ako som už písala: hocičo sa môže stať a treba byť na všetko pripravený .
Ak chceš prejsť 3 500 + m bez problémov, treba dodržiavať pitný režim, mať minimálne dva aklimatizačné dni v tejto výške. V aklimatizačný deň treba vyjsť o dvesto metrov vyššie, než budeš späť. Ostať tam vyššie minimálne hodinu, a až potom ísť do nadmorskej výšky, v ktorej budete spať. Taktiež treba ísť pomaly a pomaličky, tak ako sa len dá a nebudete mat problém. Neustále lietajúce helikoptéry v Khumbu regione, kde je Everest, pripomínajú ľuďom, že mnohí, ktorí idú hore, môžu byť dopravení aj rýchlo dole.
Najväčšou drinou bolo ísť ráno v mínus 20 stupňoch hore na Kalla Pathar (5 500 m nad morom), odkiaľ je možné vidieť Everest tvárou v tvár. Počítajte s prípadnými omrzlinami, hlavne, ak si dáte, čo i len na chvíľu dole rukavice. Stláčať spúšť fotoaparátu v rukaviciach sa dá ťažko. Treba počítať aj so silným nárazovým vetrom, palice sa vám hodia na udržanie a dobré okuliare vás ochránia pred nechcenými nafúkanými drobnými časticami v očiach. Mne sa stalo, že mi niečo fúklo do oka a dva dni som vôbec nemohla vidieť na oko. Keby som nemala miestnu medicínu po ruke (nepálske materské mlieko aplikované do oka), tak by ma oko škriabalo ešte riadne dlho. Moderná medicína v podobe antibiotických kvapiek, či iných očných kvapiek totižto nezaberala.
Drvivá väčšina ľudí, ktorí sa poriadne v noci nemôžu nadýchnuť, pľúca sa nedajú nádychom roztiahnuť, ako v nižších nadmorských výškach, vodu môžete mať viacej akumulovanú v tele, na rukách, tvári a pod kožou. Nie je to príjemné, no treba s tým počítať.
Keď poriadne v mysli hľadám, čo bolo najväčšou výzvou, tak na rovinu napíšem, že ostať ,,pridusený“ v nadmorskej výške a ísť aj tak ďalej. Vysvetlím: keď sme prišli do 3 800 metrovej výšky, boli sme riadne unavení. Išli sme skoro spať, no ja som sa zobudila na to, že nemôžem dýchať. Chytila ma panika. Vyskočila som z postele a behala som okolo izby, potom tea-housu (názov pre horskú chatu, ubytovňu v Nepále), v ktorom sme boli ubytovaní. Chcela som, aby sa mi roztiahli pľúca a prišla na iné myšlienky. Nepomohlo.Po dvoch hodinách modlenia sa, som po sediačky zaspala.
Ráno som stretla dvoch Čechov, atlétov, ktorí boli tiež opuchnutí ako ja, naliati vodou. ,,Hoši, jedeme doluuu?“ provokačne som sa spýtala. ,,Neblbni, veď to dáš,“ povedali mi. Ukázali mi fotku Everestu, priznali sa mi, že aj keď sú športovci, výšková choroba si nevyberá. Povzbudili ma, že aj oni sa museli premáhať, nemohli dýchať, ale tých 12 dní treku sa oplatí vydržať. Aj vďaka ich slovám som sa nakopla a premáhala som sa každý deň, aj napriek tomu, že som sa niekedy často dusila a nemohla som sa nadýchnuť z plných pľúc. Asi je to daň za to, že mierite vysoko.
Neviem, či by som dala Everest base camp trek, dve ďalšie 5-tisícovky, keby sa mentálne a fyzicky nepripravujem. Kto čítal knihu od Jamling Tenzinga Norgaya – Touching my father´s soul (Pieseň Everestu, názov, pod ktorým nájdete túto knihu v slovenčine), vie, ako treba rozmýšľať. Mne isto pomohlo urobiť si aj PUJU – očistu. Naším cieľom nebolo vidiet len Everest, ale priniesť dary do miestneho sirotinca a prispieť Nepálu. Veď deti sa potešia vždy farbičkám, baterkám, perám, tabletu na výučbu angličtiny. Urobiť radosť v srdci, je to isté, ako predurčiť si šťastnú cestu smerom hore.
Nepal ramro sa (z nepálčiny preklad: nádherný Nepál), výborná strava, skvelí ľudia a jedineční spirit ľudí z celého sveta, ktorí si prišli splniť si sen.
A o čo ide hlavne na Everest base camp treku? Ako povedal Sir Edmund Hillary, ktorý zdolal so Sherpom Tenzingom Norgayom ako prvý Everest: ,,Nie je to hora, ktorú zdolávame, ale sami seba“.
