A som zase tu...neviem preco, neviem dokedy, ale zase sedim tu, popijam caj a rozmyslam, ze preco
sa citim tak neuveritelne napicu. Ale mam istotu, ze existuje niekto, kto sa citi nieco podobneho
ako ja.Najradsej by som napisala sms niekomu, lebo sa nedokazem odlubit, lebo ho milujem stale viac a viac..."I love you, you idiot!" boli by to slova typu "co na srdci to na jazyku", bol by to cudny pocit,
poslat nieco, co mozno zmeni situaciu...bud sa uplne vsetko dojebe, alebo pohne do pozitivneho smeru...
ale bojim sa...bojim sa zmien, bojim sa reagacie, toho, ze stratim to, koli comu sa mi oplati zit...a to
naraz 3 veci, ktore su mi viac menej cenne, nez cokolvek ine na tomto skurvenom svete...skveleho
kamarata, milovaneho cloveka a nadej...
Byt zamilovana a mat depku...naozaj vycerpavajuca kombinacia, verte mi...nechcem byt zalubena...
uz nie, uz nikdy...mne je uz uplne jedno, ze co sa stane, len nech sa uz nieco stane...
