Zaujímalo ma ako sa človek, ktorý sa narodil a žije v Anglicku pozerá na politikov svojich a ako vníma korupciu na Slovensku na základe svojich krátkych pobytov u nás. Odpoveď som dostal podobnú ako od iných známych zo západnej Európy, s ktorými som rovnakú tému riešil predtým. Korupcia a rozkrádanie sa deje v každej z krajín okolo nás. O tom niet pochýb a takmer denne môžeme nájsť v našich aj anglických denníkoch a inej tlači množstvo článkov, ktoré odhaľujú kauzy a kauzičky. Jediný rozdiel, v ktorom sa líšime je, že keď sa už kradne u nás, tak poriadne. Keď sa prevalí nejaká kauza, tak výsledkom rozkrádania nie sú jednociferné percentá hodnoty zákazok, ale násobky alebo minimálne dvojciferné provízie. „Volič je tu predsa hlúpy, veď čoskoro zabudne, že sa niečo udialo a hlas nám dá znova", myslia si asi politici aktuálne vládnucich strán. Spravíme proforma rošády, vydáme pár silných vyhlásení, opäť obviníme z niečoho bývalú vládu, zatvoríme voličovi ústa a ide sa ďalej. Načo nám je politická kultúra?
Koľko „káuz Zamedia" sa ešte musí udiať aby ľudia pochopili koho si zvolili? Koľkokrát ešte dôjde k odvolaniu ministra, ktoré je skôr výsmechom ako riešením, pretože krok, ktorý nasleduje po odvolaní ministra nie je menovanie ministra nového, neskorumpovaného, ale človeka, ktorý priamo podpisoval faktúry, za ktoré bol predchádzajúci minister odvolaný, a v ktorých ministerstvo platilo za služby a produkty niekoľkonásobne vyššie sumy ako bola ich hodnota? Samozrejme je určite pravdou, že riadiaci pracovníci, a to nielen ministerskí, podpisujú množstvo faktúr, ktoré nevedia presne čo znamenajú. Majú na to ľudí aby im overili správnosť faktúry a súm vo faktúrach ( a mali by byť trestnoprávne zodpovední ak klamú a podvádzajú) a ich podpis je na záver viac či menej formálny. (Síce pri niekoľko desať miliónových sumách by tomu tak asi nemalo byť). Ale nastúpiť na ministerský post po tom keď už dobre viem že som podpísal, niečo kvôli čomu bol odvolaný predchádzajúci minister - to je silná káva a svedčí to o človeku a jeho charaktere.
Paradoxom je, že v normálnej krajine by si po takejto afére politici nasypali popol na hlavu, v koalícii by nastali výrazné zemetrasenia a hlavy strán, ktorých nominanti spôsobili podobnú kauzu by sa ospravedlňovali voličom, tvorili a implementovali opatrenia aby v budúcnosti už k podobným kauzám nedochádzalo a prezentovali ich národu . Jedine to by bol spôsob ako nepadnúť do prachu a do zabudnutia.
U nás netreba. U nás vedenie strany zodpovednej za nominanta, ktorý kauzu spôsobil namiesto týchto krokov vyhlási, že premiér na nich sedí a že by sa mal zamerať aj na úrady, ktoré nevedú nominanti SNS. Veď nekradnú len oni... Premiér je navonok nahnevaný a po pár teatrálnych krokoch sa nakoniec vyobjíma s koaličnými partnermi a povedia si spolu, že to vládnutie predsa dajako spolu dotiahnu do konca, a že sa vlastne všetci majú veľmi radi a všetko je v poriadku. Veď ľudia zabudnú. Po aférke treba pustiť do novín pár silných populistických článkov, aby si národ pri pive povedal aký sú ten premiér a jeho partia správni chlapi a preferencie sa znova vrátia.
Koalícia si dáva jeden vlastný gól za druhým. Koľko si ich ale ešte musí dať aby národ pochopil, že to čo tu predvádzajú je dôvodom k tomu aby od nich žiadal slušnosť, čestnosť a kultúru a ak mu tieto základné veci nevedia dať tak aby ich nevolil a nepodporoval?
