Trápenie či tápanie?

Vždy to závisí od sily osobnosti. Od toho, ako veľmi si vážime sami seba, rodinu, blízkych priateľov aj nepriateľov. Ja som toho názoru, že to vo veľkej miere záleží od toho, ako hlboko je v nás zakorenená pokora a vďaka za to, že môžeme zdieľať život s ostatnými. V každom z nás je veľmi veľa dobrého, láskavého a milujúceho, len častokrát sme slabí jedinci a nedovolíme, aby to vyplávalo na povrch. Ale čo môže byť krajšie ako milovať? Je to emócia, ktorá sa hrá s každou bunkou v tele, ktorá nás núti smiať sa a zároveň plakať, ktorá je tak silná, nekontrolovateľná, výbušná a zároveň plná harmónie a rozvážnosti. Keď naskakuje husia koža, keď motýliky tancujú v bruchu, keď líca chytajú nádhernú červeň, keď je mozog plný endorfínu, hlava lieta v oblakoch a jazyk sa pletie, keď srdce bije ako splašené, keď.. si človek nepraje nič viac,len to, aby tá daná chvíľa bola večná.Tak prečo potom klameme? Aby sme sklamali, následne oľutovali a bolo nám odpustené? Nemyslím.. Možno v tej chvíli náš rozum vyhodnotí, že malá lož nezaškodí. Na čo zaťažovať milujúcu osobu malichernosťami? No jedno klamstvo pritiahne druhé, tretie, štvrté.. a zrazu máme čudný pocit, že nič v našom živote nie je pravda, že žijeme v jednom veľkom začarovanom kruhu klamstiev a začíname pociťovať nepríjemnosť nášho bytia, pretože aj to je v podstate nereálne, vymyslené.. Pri tom všetkom však zabúdame, že lož má krátke nohy a vždy nás dobehne. A nám neostáva nič iné, len prosiť s nádejou o odpustenie a veriť, že sme klamali poslednýkrát.. možno..