Dcéra nedobrovoľne končí večeru a začína bojovať so zubom. Má strach, že zub sám vypadne a skončí v jej brušku. Odmieta našu pomoc a sama sa snaží vytrhnúť ten vykývaný zub. Po pol hodine trápenia a bolesti sa zub dostáva von a celá naša rodina si vydýchne. Svoj poklad (myslím tým zub) nám všetkým ukazuje, aby sme jej závideli.
Spokojná so svojím výkonom sa neskôr uloží do postieľky.
Len tak, pre jej potešenie som sa opýtal: „ Kde máš uložený ten zúbok?“
„No predsa pod vankúšom.“ odpovie mi dcérka.
„A prečo pod vankúšom?“ kladiem jej otázku, a začudovane sa pozerám.
„To preto pod vankúš, lebo v noci príde zubná víla a vymení môj zúbok za zlatý dukát.“
„A aby si vedel, tá zubná víla nosí biele šaty, býva v bielom hoteli a jej izba je celá biela.“ nenechá sa prerušiť.
Spomínam na svoje detské časi a lovím v pamäti, v ktorej rozprávke sa nachádza takáto zubná víla. Moja snaha je však márna. Na takú vílu si nemôžem spomenúť.
Preto moja otázka smeruje na dcéru: „ A kde si počula o takej víle?“
„To som nepočula, ale sa mi sníval, že po svete chodí zubná víla a vymieňa zlaté dukáty za zúbky.“
Na vysvetlenie mi to stačilo, a preto som jej zaželal dobrú noc, aby zubná víla prišla čo najskôr.
