vôňa uhlia kľučkujúc vločky snehové tíši sa krajinou,
obchádza stromy, lemuje kopce, dráždi, opájam sa ňou,
visiaci mrak vo vetre zachytil sa do konárov myšlienok,
a prší prúdy vôd, meniacich bralá skál v malý kamienok,
príliš jemný nato, aby sa dal chytiť viac rukami,
hľadám ho, no stráca sa mi medzi skál suťami,
sediac na masíve horskom, stískam dušičku v dlaniach,
uniká mi, prichádzam o jemnosť a usínam až do svitania,
púšťam sa skál, padám do jazera vytvorenom mračnami,
hltajúc vodu, myseľ svoju stiesňujem pevnými lanami,
vidiac jej oči vysoko nado mnou kdesi v oblakoch,
unášam sa dotykom tej jemnej ruky vo vlasoch,
tak ako na nebi, keď vidím ako padá hviezda,
obe líca skrehnuté v jej objatí teplom hniezdia...
myšlienky sa vrátili, pery zas ohriali úsmevom,
neskončil sa deň tmou, ale slnečným novým dňom.
