Dobrovoľník nie je nevoľník. Potrebujeme sa o neho aj postarať. Ako preskúmať motivácie dobrovoľníka, na čo si dať pozor, ako sa o dobrovoľníkov postarať, ale aj o vyhorení či psychohygiene sa rozprávala redaktorka Zuzana Majerčíková s našou supervízorkou Martou Špalekovou.
Marta, akú ty máš skúsenosť s dobrovoľníkmi v oblasti psychohygieny a motivácie?
Tým, že robím supervízie priamo aj dobrovoľníkom vo viacerých organizáciách, tak práve tá oblasť motivácie je jedna z veľmi takých častých vecí, ktorá sa objavuje na supervízie, kde je vidieť ako sa im hýbe tá motivácia v procese, ako dlho dobrovoľničia. A je aj zároveň vidieť ako postupne, ak nie je ako keby ten dobrovoľník postrehnutý, že mu kolesá tá motivácia, tak je veľmi časté práve to, že vyhorí, že odchádza postupne z toho programu a prestáva chodiť na služby. Postupne ide do takého úzadia , takého stratenia, a málokedy si to všimneme.
Prečo ľudia dobrovoľničia? Čo ich k tomu vlastne vedie a prečo chcú pomáhať nezištne druhým?
Je otázne či je to úplne také, že nezištne, lebo tie motivácie byť dobrovoľníkom: je v poriadku, že keď je to že chcem pomôcť druhým, taký ten altruizmus, a zároveň je to aj v poriadku, keď to je trocha že chcem to je pre seba robiť, že mne to dáva zmysel a význam.
Ten dobrý pocit, niekto môže povedať že to je egoistické, ale to je také, že postarať sa o seba, že dopriať si niečo, v čom vidím nejakú hodnotu a zmysel. Ľudia v rámci dobrovoľníctva niektorí idú, pretože išiel môj kamarát, niektorá preto, že možno šiel môj blízky, niekto ide preto, lebo ma zaujala tá oblasť, v ktorej tá daná organizácia robí, chcem tam ísť pomôcť. Niektorí idú pomôcť, lebo som niečo podobné v živote zažil, a chcem teda ísť pomôcť tým ľuďom. Tie motivácie sú rôzne, a je určite dôležité pri výbere, zisťovať tú motiváciu, že prečo vlastne ten dobrovoľník k nám prichádza a čo je ten jeho hlavný motív?
🔊 Celý rozhovor si môžete vypočuť aj v našom krátkom podcaste Dobrovoľnícka 12-minútovka.
Nájdete ho aj na Spotify či Anchor.
A existujú aj nejaké zlé motivácie, ktoré nás môžu viesť k dobrovoľníctvu?
Určite. Je to veľmi spojené tým, že dobrovoľníctvo je veľakrát o pomoci, tak práve tá pomoc je spojená s mocou, nad niekým, nad niečím. Čiže to môže byť veľakrát, že prichádzajú aj ľudia, ktorí potrebujú mať práve niečo v moci, že možnosť niekde strácajú sa vo svojom živote, tak potrebujú ako keby idem niekomu pomáhať, kto je horšie na tom ako som ja.
Idem niekomu pomáhať, lebo on je odkázaný na tú moju pomoc, a je to takým tým mocenským spôsobom. Alebo to môže byť z takej povinnosti, lebo sa to odo mňa očakáva. Spoločenstvo, kde sa ja pohybujem, tak očakáva odo mňa, že budem rovnako niečo takéto robiť.
Uvedomuje si toto človek, že ma možno zlú motiváciu k dobrovoľníctvu, alebo je to často také možno niečo podvedomé.
Keby si to uvedomoval, tak by bol schopný sebareflexie, a potom by s tým začal narábať. A väčšinou je to tak, že si to neuvedomujú. Aj niekedy je ťažké a náročné zistiť tú motiváciu na začiatku. Preto je veľmi dôležité pracovať s tými dobrovoľníkmi, a určite je dôležité zisťovať tú motiváciu: Prečo ide konkrétny dobrovoľník práve túto činnosť robiť? Prečo ide práve do našej práve organizácie? Je to jedna z tých prvých vecí, ktorú určite pri výbere treba robiť a tým pádom, už aj tam sa môže minimalizovať práve to, že príde nevhodne nastavený dobrovoľník do našej organizácie. To, čo si musíme uvedomiť je, že tam preberáme zodpovednosť za dobrovoľníka, za organizáciu a priamo aj za klienta.
Každý sme samozrejme iný. Niekto berie dobrovoľníctvo ako bežnú súčasť života, no niekomu vlastne ani nenapadne, že by mohol niekomu pomôcť. Tak čo môže byť za tým a prečo to tak vlastne je?
Všeličo. Každý tam má za tým nejaký príbeh, že prečo poprípade nejde. Niekto má možno pocit, že ja nechcem nič robiť zadarmo, že to nie je férové, že mne nikto v živote nič zadarmo nedal. Prečo by som ja niekde mal niečo odovzdávať? Však je tu veľa ľudí čo pomáha. Ja to nemusím robiť,...všeličo za tým môže byť.
Ale je to takisto v poriadku, že nie každý musí pomáhať.
Nemusí každý pomáhať, nie. Mne sa páči také, že dobrovoľníctvo je dar. A nie všetci sme vždy pripravení na to, mať teraz ten dar. Nie všetci máme tie podmienky a slobodu k tomu, aby sme mohli dobrovoľničiť. Ja napríklad v rámci toho, že mám teraz dve malé deti, teda už nie sú najmenšie, ale neviem si predstaviť, že by som niekde išla dobrovoľničiť na sto percent, kde sa viem prisľúbiť na dlhodobo. Viem si predstaviť nejaké jednorazové, lebo momentálne nemám ako keby podmienky na to, že toto je veľmi dôležité vedieť sa pozrieť na to, ako je aktuálne ten dobrovoľník nastavený na ten program, ktorý my ako organizácia ponúkame.
Bratislavské dobrovoľnícke centrum sa snaží posúvať dobrovoľníctvo o kúsok vyššie. Môžete nás finančne podporiť aj vy alebo nám venovať Vaše 2% z daní. ĎAKUJEME ❤️
Presne toto aj my hovoríme, že naozaj si treba ako keby strážiť ten svoj čas, že aby sme dobrovoľníctvo nerobili na úkor niečoho. Ak berieme pomoc iným ako súčasť nášho života, tak kde existuje nejaká miera, že koľko by som mal pomáhať a naopak, tak toto už je veľa, a mal by som poľaviť. My hovoríme, že taký no ideál je, že maximálne dve až štyri hodiny do týždňa. Možno to chcem počuť, že nie časovo, ale možno také pocitové, že zrazu už cítim, že toto už je na mňa priveľa.
Každý ten program by mal mať stanovený práve ten limit, pretože vie, že čo očakáva alebo k čomu potrebuje tých dobrovoľníkov, čo im ide ponúknuť. Ak je to priama práca s klientom, tak tam by to naozaj malo byť stanovené striktne. Koľko hodín dve až štyri hodiny do týždňa, aj to je otázne napríklad. Lebo nie každý má tú kapacitu, že vedieť byť s niekým v intenzívnom kontakte tie štyri hodiny napríklad.
Malo by to byť aj v tej slobode toho dobrovoľníka, aby si to aj on nejako nastavil. Zároveň to, čo je tam ľúbivé hlavne pre dobrovoľníkov, ktorí robia priamo s klientmi, je, že zrazu tí dobrovoľníci v procese si uvedomia, že mne sa to páči, že niekomu pomáham. Vidím tú vďačnosť tých druhých ľudí, a ako keby mám ešte chuť viac a viac a viac. Som hladnejší po tej vďačnosti. Tam môže byť jedno z tých rizík prekračovania hraníc, kde v podstate sa môže práve to vyhorenie neskôr prísť. Teraz som taký nadšený, že chcem pomáhať.
Napríklad, keď niekto pracuje s ľuďmi bez domova, že donesiem oblečenie nad rámec, donesiem jedlo, začnem sa viac angažovať, a tým pádom vo svojej podstate nedovolím tomu klientovi rásť, a zároveň aj ja potom niekde zostanem: veď ja tu tak veľa robím, a oni sú nevďační, alebo si to nevážia a som sklamaný z toho. Aj my preto potrebujeme držať hranice tým dobrovoľníkom, aby naozaj dodržiavali a robili to čo treba. A to je jedna z takých tých vecí, aby tam nenastali etické dilemy, nejaké porušovanie hraníc. To je také spojené v rámci tej motivácie. Môže sa to meniť, že na začiatku tú motiváciu mal úplne inú, a potom sa mu zapáčilo byť videní v očiach niekoho druhého, že ja som posol toho dobra.
To si vlastne aj naznačila tie hranice. Kedy najčastejšie vyhorí dobrovoľník pri pomoci iným, a ako sa to potom prejavuje? Ako možno nejaký koordinátor zistí, že: pozor tento dobrovoľník mi pomaly vyhára z nejakého dôvodu. Sú tam nejaké prejavy?
Sú prejavy, napríklad: môžem si pozrieť, že prestáva byť ten dobrovoľných taký funkčný, výkonný, zaangažovaný, frekvencia stretávania začína klesať, nechodí na služby ako by mal. Tak to sú signály, ktoré by som ja ako koordinátor si mala všimnúť, a mala by som ho osloviť. To znamená, že spýtať sa toho dobrovoľníka, že či sa niečo deje, že možno má nejaké ťažšie obdobie, možno zmenil prácu, alebo možno má skúškové obdobie, že niečo sa deje, že mal by som vedieť, kde aktuálne sa ten dobrovoľník nachádza, a mal by som mu dodať podporu v tom, že ak poprípade má nejakú zmenu práce, tak v poriadku, postaraj sa o seba, poprípade, teraz môžeš chodiť raz za dva týždne. Keď sa to dá, tak nastaviť tú starostlivosť o toho dobrovoľníka.
To najčastejšie, kedy dobrovoľníci vyhorievajú, je spojené s takým tým, že buď ich zahltíme veľa práce, veľa našimi očakávaniami, potrebami smerom k nim, alebo naopak na začiatku nenastavíme dostatočne dobre hranice, a on sa tak rýchlo ako keby dostane do toho bodu ako keby sa angažovania, a tak rýchlo, a naplno žije v tom zaangažovaní, že sa v tom vyčerpá. Doslova a do písmena sa vyčerpá.
No a veľa sa hovorí v rámci duševného zdravia o psychohygiene či už v súvislosti s pandémiou, a samozrejme aj teraz vojnou na Ukrajine. A v tomto prípade to zvlášť platí aj pri dobrovoľníctve. Tak čo to je vlastne tá psychohygiena?
Psychohygiena je schopnosť postarať sa o seba, v živote s novými nástrahami, ktoré prichádzajú. Či to je zmena práce, nová škola, nejaké nové výzvy a podnety, s ktorými sa v živote stretnem. Nebojím sa, neobávam sa budúcnosti, nebojím sa byť v kontakte s ľuďmi. Psychohygiena je starosť o svoju dušu, o to, aby mi bolo dobre, robiť pre seba niečo, čo mi dáva zmysel, čo je zmysluplné, kde mám priestor pre sebarealizáciu a uplatnenie.
A vedela by si nám dať pár tipov, že ako si vlastne robiť takú našu psychohygienu nielen pri dobrovoľníctve, ale aj tak celkovo v živote.
Ideálne je robiť to, čo mám ja rád, tak ísť po tom: keď má niekto rád kultúru, stretávať sa s ľuďmi, šport, tvorivé veci, umenie, spiritualita,... Akékoľvek zdroje, a ideálne je mať čím viac tých zdrojov. Pretože ak mám iba šport, a náhodou sa mi niečo stane, tak tým pádom nemám žiadne ďalšie zdroje. Je dobré si tie zdroje predstaviť ako ostrov: viem, že mám čo najviac tých ostrovov, a že keď sa na jednom ostrove niečo pokazí, tak môžeme skočiť na druhý ostrov.
Keď mám pocit, že tieto veci nepomáhajú, že snažím sa aj nejako psychohygienovať, keď to tak to nazvem, ale nejde to. Tak je dobré sa obrátiť aj na odborníka?
Je to súčasťou tej psychohygieny, postarať sa o seba. Je to také náročnejšie, pretože to duševné zdravie nevidíme. Nevidíme Krvácajúcu ranu, nevidíme ani zlomeninu, a preto je to také ťažšie, že keď mám zlomenú ruku, neváham a vyhľadám doktora, lebo to je úplne jasné. V tom duševnom zdraví mi veľakrát to podceňujeme, lebo to nie je tak vidieť. A si tak hovorím, že nie, určite sa mi toto nedeje, alebo ja si to zle interpretujem. Veď ja nie som taká slabá, žeby som potrebovala tú pomoc, ale zároveň je to v poriadku vyhľadať tú pomoc. Je to to isté. Aj duša potrebuje, ak je zlomená, opraviť, a treba jej dať tú istú podporu, tak ako zlomenej ruke. A je to v poriadku.
Marta sme na konci našej dobrovoľníckej 12 minútovky. Tak čo by si odkázala v rámci psychohygieny a možno nejakej motivácie našim dobrovoľníkom.
Je úplne v poriadku sa o seba postarať.
A keď sa chcete postarať vy ako dobrovoľník o klientov o dobrovoľnícky projekt, tak je také pravidlo: „pokiaľ vy sa neviete postarať sami o seba, tak ťažko to viete odovzdať niekde ďalej“. Takže nebojte sa o seba postarať. Je to v poriadku a zaslúžite si to! A hlavne teda: pracovný nástroj ste vy sami v tom, že vy nie ste kladivo, ktoré si viem ísť niekde kúpiť druhé, a vymeniť. Vy ste ten pracovný nástroj, a keď sa o seba nestaráte, tak niekedy rekonvalescencia a náprava tohoto pracovného nástroja môže trvať rôzne dlhé obdobie. Neviem, že či treba riskovať a čakať, ako dlho sa potom budeme uzdravovať, a či sa to potom oplatí. Ak niečo cítim, že nie je v poriadku, treba čím skôr ísť sa niekde porozprávať, a porozumieť tomu, že čo sa deje.
Ak sa Vám páči čo robíme, môžete nás aj finančne podporiť alebo nám venovať Vaše 2% z daní. ĎAKUJEME ❤️
