Už rok a pol raz do týždňa idem do škôlky. Na jednu hodinu, za deťmi.
Čítať rozprávky, príbehy.
S projektom Čítankovo som sa stretol ešte v práci v samospráve. Pomáhal som hľadať pre BDC dobrovoľníkov. Potom prišiel covid, všetko sa zastavilo a aj ja som odišiel do dôchodku. Keď sa projekt obnovil, nezaváhal som a sám som sa stal pánom Ernestom, ako ma volajú deti. Dedkom, ktorý chodí čítať.
Čítanie či rozprávanie pre druhých má stovky rokov dlhú tradíciu. Vari od antiky, keď homér s malým h, lebo takých ako Homér bolo veľa, chodili po krajine a rozprávali príbehy. Spamäti. Aby sa im ľahšie pamätali, tak vo veršoch. Z blízkeho východu pochádzajú anekdoty Hodžu Nasreddina, a naše rozprávky, pôvodne ale pre dospelých. Zbierala ich Božena Nemcová aj Dobšinský. Známe Rozprávky z Tisíc a jednej noci sú vlastne cenzurované rozprávky a príbehy pre trhovníkov, či pohoničov tiav niekde na súku, pôvodne nebývali veľmi cudné, tak ako ich poslucháči. No a potom niekde na anglickom zámku sedávala postaršia lady a spoločníčka jej čítala. Viktoriánske príbehy, možno aj gotické horory. Keď sedíte v ušiaku pod hryzúcou vlnenou dekou, báť sa je príjemné. Ale história nám hovorí aj o knižniciach pamäte z väzníc či lágrov, tak ako ich opísal Alberto Manguel vo svojej slávnej Knihovne v noci.
Pridal som sa aj ja k tomuto prúdu. Knihy si vyberám sám, na začiatku mi veľmi pomohol Pán Mrkva – inak propagátor detských kníh Tibor Hujdič. Počúvam v rozhlase okamihy knihy Dada Nagya, pozerám edičné plány vydavateľstiev. Sedávam v Martinuse na Obchodnej, pijem kávu a čítam, alebo aspoň listujem. Chcem deťom ponúknuť súčasnosť, knihy napísané povedzme od cca polovice 20. storočia, od Astrid Lingrenovej a Tove Janssonovej. Či Tomáša Janovica. S postavami blízkymi ich dobe. Kráľov a princezné pôvodne určené ako potrava pre drakov - vynechávam. Ale taký príbeh o psovi, ktorý sa volal Mačka, či o deťoch z Bullerbynu veľmi rád.
Knihy si nepožičiavam, kupujem. Mám sám vnúčatá, následne posúvam ďalej. Ale už som utekal si od nich nazad požičať, to keď predškoláci odišli do školy a prišiel nový ročník škôlkarov. Príbehy - rozprávky si sám pre seba dopredu čítavam. Aby som vedel o čom to bude, aj približne minutáž. Hoci minulé leto som si príbehy Kvaka a Čľupa vzal na dovolenku. Čítam a v hotelovej izbe podozrivé ticho. Babka Ľubka ležala a počúvala. Vraj som jej rozprávky nikdy nečítal. Nerozporoval som, lebo veď ktorý manžel občas svojej žene nerozpráva rôzne „rozprávky“... Druhý deň sme opakovali s ďalším dielom.
Celé čítanie má svoj systém. Donesiem viac kníh a deti si vyberajú, hlasujú prípadne sa aj škriepia. Väčšinou si vyberú príbehy z dvoch aj troch rôznych kníh. Majú výbornú pamäť, aj po pol roku kričia, že veď toto sme už čítali. Keď je príbeh pekný, napr. o kopčekoch Pána Sovu, môžeme aj zopakovať. Alebo ako Kvak a Čľup na jeseň púšťali šarkana – pomocou behania, skákania, mávania a kričania. Na jar sadíme semienka, v knihe. Je to náročné – semienkam treba svietiť, recitovať básne aj hrať na husliach, aby sa nebáli a vyklíčili. S kačkou Katastrofou, psíkom Pľuzgierikom, muchou Bzuk Bzuk a Pánom Guľôčkom odchádzame v lete na dovolenku. Dozvieme sa, že namiesto obrovských kufrov s celou domácnosťou si treba zobrať dobrých priateľov. Mimochodom, máte doma cvičenú muchu, ako domáceho miláčika?
Ako čítať som sa tiež musel učiť. Najradšej príbehy, ktoré majú jednu časovú os, nerozvetvuje sa. Príbeh má začiatok a potom koniec. Tak, aby sa o ňom mohli potom rozprávať a pani učiteľky sa naň pýtať. Mimochodom učiteľky sú pre mňa bonus, vždy trpezlivé aj milé, ako občasný netrpezlivý dedko som sa veľa naučil, hoci len odpozoroval. Vždy aspoň jedna je s nami, ale už počúvala aj pani kuchárka a pani upratovačka. Čítať musím tak ako je to napísané. Žiadne odbočky, poznámky, komentovanie. To deti vyruší a nie vždy sa vedia sústrediť k príbehu. To asi bolo pre mňa najdôležitejšie vedieť odolať, žiadne paralelné odbočky. Modulovanie hlasom, zrýchliť či spomaliť, stíšiť je možné. Primerane. Nemám herecké vzdelanie.
Výhodou čítania cez BDC je, že ma OZtko zastrešilo. So škôlkou je uzavretá ročná zmluva, kde sú práva a povinnosti oboch strán. Čítanie je bezplatné, nikomu nikto nič neplatí, ale občas dostanem kávu a v lete vždy pohár vody. Knihy si kupujem za vlastné, ale to je moje vlastné rozhodnutie, môžem využívať aj knižnicu škôlky, čo robím. Alebo chodiť si po knihy do verejnej knižnice, čo nerobím.
Deti. Sú rôzne. Najradšej čítam predškolákom, to sú už vyspelé a múdre deti, hoci stále deti. A je s nimi aj zábava, to keď prišiel chlapček a pozrel sa na mňa vyše 100 kilového a s dešpektom vyhlásil, že jeho ocko má väčšie brucho. Tak neviem, ale vzal som to ako kompliment. Občas mi kreslia obrázky. Ku rozprávkam, ale aj na Vianoce či na rozlúčku pred odchodom do školy, že sa už v škôlke neuvidíme. Občas na ulici, keď aj cez cestu kričia : Pán Ernéééést! Rodičia vedia, ostatné pouličné osadenstvo je v prekvapení. Čistá radosť.
Nebojte sa, skúste to. Najmä dedkovia. Dedkovský princíp. Všetky ženské lifestylové časopisy vás budú presviedčať, ako je dôležitá staré mama pre deti. Iste je. Ale práve dedkovia si trúfnu zájsť za hranice fantázie aj rozumu, nenaučia poriadku, ale práve neporiadku, ktorý je tvorivý. Veď entropia. A najmä čítajte. Spomeňte si na slávneho argentínskeho spisovateľa Borgesa, ktorý prirovnal knižnicu k vesmíru, a napísal:
„Možno ma klame staroba a strach, ale tuším, že ľudský rod – jediný, čo jestvuje – je na vymretie a naveky pretrvá len Knižnica, osvetlená, osamelá, nekonečná, dokonale nehybná, plná vzácnych zväzkov, zbytočná, nezničiteľná a tajná.“
Ernest Huska, dobrovoľník medzigeneračného projektu Čítankovo
Projekt je realizovaný s finančnou podporou Hlavného mesta SR Bratislavy.
Ak sa Vám páči náš blog a chceli by ste nás podporiť v našej činnosti, stačí kliknúť TU.
