Na tom sene môže byť aj zábava. Pôvodne bezduché hrabanie sa môže stať miestom odpočinku, relaxu, spoznávaním samého seba, či utužovaním vzťahov medzi členmi rodiny. Kedysi na sene vznikli aj nové generácie, ale o tom vám dúfam nemusím hovoriť. Naše prababičky si zvykli spievať trávnice, či iné pesničky a rozprávali si príhody zo života. Dnes už zabúdame nato, aké môže byť hrabanie sena zaujímavé. Dnes som si uvedomila, že si asi po hodine hrabania pohmkávam Sedemdesiat sukieň mala a podobné ľudovečky. Bolo to milé a pousmiala som sa sama sebe. Dozvedela som sa aj veľa noviniek zo života obce a jej obyvateľov. Porozoberali sme s mamou najnovšie pikošky a to všetko pri obyčajnom hrabaní sena.
„Aké krásne!“ Povedala som si zrazu.
Ale toho tepla mám už plné zuby. Celú zimu čakám na leto a v lete čakám na zimu. Dovolím si zovšeobecniť. Náš ľudský druh nevie, čo vlastne chce. Neustále sme s niečím nespokojní a pritom poklady šťastia nám „ležia pri nohách“. Tak ako to senko. Nie je to len obživa pre zajace na zimu. V obyčajnom sene je ukrytá láska k zvieraťu, priateľstvo, história, tradície, spätosť s prírodou a v neposlednom rade i disciplína. Senko je zlato. Nie také, z ktorého si dáte urobiť náušnice, či prsteň. Je to zlato, ktoré vás naučí vážiť si prácu našich predkov. A ja som hrdá na to, že som POCHOPILA. No a čo, že neviem plávať, do vody ísť môžem. No a čo, že neviem bicyklovať, nohy ma ponesú všade kam budem chcieť a ešte sa to môžem naučiť predsa (aj keď tie doterajšie pokusy- hotová katastrofa). Pre mňa je dôležitejšie, že mám možnosť žiť medzi steblami trávy, ktoré mi neustále pripomínajú, aké mám šťastie, že žijem tam kde žijem a robím to, čo robím. Nemám tú najdokonalejšiu rodinu na svete. Dokonalosť ani neexistuje. Každý máme množstvo menších, či väčších chýb. No keď sa stretneme pri senku a začneme zabúdať na bežné starosti a sváry, venujeme si úsmev a milé slovo, vtedy si poviem:
„Milujem ťa senko moje!“
