Možno je to vaša suseda, priateľka, sesternica, učiteľka, alebo pani ktorá každý týždeň chodí so svojou ratolesťou vlakom či autobusom do Bratislavy na rehabilitáciu za každého počasia, za každých okolností. Či už je to dieťa na vozíku, alebo má autizmus.
Viete akí sú títo ľudia výnimoční? Koľko obety, trpezlivosti a lásky vedia vyprodukovať každý jeden deň bez toho, aby za to niečo vôbec očakávali? Jediné na čo čakajú je úsmev, alebo prvý krôčik ich dieťaťa, ktorému toľko lekárov a iných odborníkov povedalo, že nikdy nebude chodiť, nikdy nebude rozprávať, nikdy nebude fungovať ako my, normálny ľudia. Skutočne? A ako je to normálne fungovať, keď nevieme rozpoznať, že aj tieto deti a ich rodiny sú súčasťou našeho normálneho života? Pýtam sa to aj Vás, okoloidúcich, ktorí ste žiadne postihnutie nikdy nemali.
Rodičia postihnutých detí na Slovensku sú, tak ako inde na svete v tejto situacií, jednoducho, úžasní ľudia. Na Slovensku sú ale obzvlášť talentovaní, so znalosťami, ktoré by zahanbili nejedného vyštudovaného fyzioterapeuta, či rehabilitačného lekára. Sú to jedným slovom profíci, pred ktorými skladám klobúk dolu. V Spojených Štátoch sú títo rodičia trošku rozmaznaní, lebo vedia, že my za nich všetko urobíme a všetko im vybavíme. Ide to tu ako po masle a ak nie tak sa sťažujú, klopú na iné dvere, píšu články, organizujú nadácie a sú schopní prevrátiť všetko naruby len aby dosiahli potrebnú opateru a pozornosť od nás, odborníkov.
Na Slovensku rodičom iné nezostáva, iba sa stať odborníkmi a advokátmi pre svoje deti, lebo nikomu inemu sa to nejko nedá. Možno malej hŕstke privátnych terapeutov a centrám ako je Adeli v Pieštanoch, sa podarilo zistiť, že terapia na úrovni naozaj stojí za niečo, ale klient si za to aj primerane zaplatí. Čo sa stalo našim štátnym nemocniciam a štandardu opatery a vzdelávaniu či už počas vysokoškolského štúdia, alebo štúdia ktorým si každý rok vylepšujeme naše odborné schopnosti? Prečo ľudia z Nitry, Martina, Prievidze alebo Liptovského Jána musia dochádzať so svojimi deťmi do špeciálnych centier, ktoré sú dve alebo tri v celom našom štáte?
Človek by si pomyslel, že je to možno preto, že tých postihnutých detí nie je až tak veľa. Ale to je falošná domnienka. Košík, v ktorom sú postihnutia, je veĺký a patrí do neho aj zlomená ruka či noha, výmena kĺbu, bolesti hlavy či chrbtice, skolióza, pooperačné stavy či už z kardiológie, ortopédie, alebo pľúcneho. Možno ste sa v tom košíku našli aj vy. Rehabilitáciu potrebujú skoro všetci pacienti. Mnohí už zopár hodín po operácíi pretože ľudský organizmus nie je stavaný na to, aby ležal v posteli. Čo takto niekto, kto trpí závraťami, točením hlavy a pocitom na zvracanie a nikto nevie čo mu je. Aj ten človek patrí do našeho košíka, lebo sa s ním dá vyskúšať vestibulárna terapia. Minule ma zastavil známy na Slovensku, ktorý mal operované varikózne žily a výčnelok na palci nohy. Bol v takom stave že skoro nechodil. Čudovala som sa prečo, lebo tie operácie sú veľmi úspešné. V tom však nebol problém. Operácia bola úspešná. Môj známy dostal kompresné podkolienky, ktoré sú veľmi dôležité po tejto operácíi, len mu ani jeden terapeut nevysvetlil a neukázal ako sa také podkolienky nazúvajú, ako sa nosia a ako dlho maju byť obuté prvý deň, tretí deň, atď. Akú má mať obuv počas rekonvalescencie, alebo nebodaj kde by takú najlepšie kúpil. To ako má chodiť o barlách, alebo ako použiť správne barle či už na rovine, alebo na schodoch bolo ako som vyššie spomínala, ponechané na fantáziu a vynaliezavosť pacienta. Pričom toto vštko je našou povinnosťou. Nie sestričiek ani lekárov, ale nás fyzioterapeutov! Sú to práve tieto banálnosti, ktoré sú na prvý pohľad niečo čo by si človek myslel, že to by mal kaźdý vedieť aj bez návodu, no opak je pravdou. Tieto na oko neodborné samozrejmosti robia obrovský rozdiel v kvalite a rekonvalescencii každého pacienta.
Je to úžasné že existuje aspoň jedno centrum, ktoré vie poskytnúť komplexnú liečbu postihnutým deťom, no zároveň na zaplakanie. Pritom neide o to mať špeciálne zariadenia a techniku. Techník je strašne veľa a pritom veľká väčšina z nich je manuálnych, ktore sa treba naučiť. Treba ich vedieť dobre skombinovať, mať k dispozícií žinenku, loptu, závažia, dlhú chodbu, zopár hračiek a spoluprácu a neustálu komunikáciu medzi všetkými čo postihnuté dieťa liečia. Fyzioterapia detí vyzerá ako jedna veľká hra, ktorá sa laikovi javí príliš jednoducho a nepochopitelne. Priam neprofesionálne. Pre nás je to však presne to, čo predstavuje partička dobrého šachu. Každý ťah a pohyb má svoj účel, zameranie a komplikovanú stratégiu.
Ak by som mala použiť zrozumitelnejší jazyk, tak toto je tým našim cieľom:
Každé dieťa sa potrebuje vedieť pozerať na svet z polohy vzpriamenej kvôli tomu aby vedelo reagovať na svet, naučilo sa komunikovať, zapájať sa do aktivít a do života okolo neho. To určuje smer každého našeho liečebného cvičenia. Ako sa prevrátiť z brucha na chrbát, ako sa posadiť a udržať rovnováhu v sede, ako sa prevrátiť na všetky štyri a potom cez kľak a polokľak postaviť sa. Presne ako keď sa dospelý pacient po porážke alebo úraze hlavy učí všetko čo kedysi vedel. Sú to hodiny a hodiny strávené opakovaním a posilovaním svalov, ktoré tieto pohyby vykonávajú. U detí sa však fantázii medze nekladú, lebo ak by ste chceli po dvojročnom batolati, aby urobil 10 klikov tak by ste nikam nezašli. Miesto toho musíme použiť veľkú cvičebnú loptu a naučiť ich chodiť po rukách ako fúrik a nechať ich zbierať hračky po zemi. Potom ich navigujeme aby sa postavili a dávali ich do kýblika pričom robia drepy. Alebo sa hráme na to že upratujeme a dočahujeme na vysokú poličku opäť so zameraním na drepy, rovnováhu, prenášanie váhy a iné technické kritéria ktorými musíme posúdiť čo je primerané. Prekračujeme malé prekážky, chodíme po schodoch, bicyklujeme po dlhých chodbách, plazíme sa ako vojaci po bruchu, stojíme na jednej nohe, nalepujeme na zrkadlá nálepky, aby sme posilnili trup a ramená a zároveň rozvíjali jemnú motoriku. Myslím že nič z tohoto nie je také komplikované, aby to nejaká nemocnica či iné centrum ako Adeli nevedelo zvládnuť. Alebo sa skutočne rehabilitácia stala takou lukratívnou terapiou že ju dokážu robiť na úrovni iba v predražených centrách, ktoré sú pre väčšinu ľudí finančne nedostupné?
