Obdobie Adventu, obdobie rozdávania, štedrosti a lásky. Obdobie zmeny. Mnohí z nás si práve teraz nájdeme čas na menší dobročinný skutok.
V rádiu a televízií sledujeme relácie o ľuďoch, ktorí sa angažujú lebo im to prináša radosť a popisujú svoje zážitky, ktoré sú častokrát nezaplatiteľné a nevyčísliteľné žiadnou finančnou odmenou.
A tak sa naša spoločnosť pomaly pretvára, lebo svet okolo nás už dávno v týchto šlapajách napreduje. My na Slovensku sa to učíme myšacími krôčikmi.
Emigrovala som pred vyše dvadsať rokmi a vďaka dobrovoľníctvu som našla svet, ktorý mi bol blízky a predsa na míle vzdialený.
Nie len naše životné prostredie, lavičky, parky a ihriská potrebujú starostlivosť a dobrovoľníkov.
Ľudia, chorí ľudia, my obyčajní pacienti sme ako tie lavičky. Sestričky, ktoré sú prepracované a majú toľko starostí, že každá by pravdepodobne ocenila zástup dobrovoľníkov a to nie len vo vianočnom období, to potrebujú. Pacienti by možno znášali pobyt v nemocniciach oveľa príjemnejšie keby boli obklopení ľuďmi čo majú čas podať im pohár vody, prečítať noviny či rozprávkovú knižku, alebo odprevadiť na záchod.
Je to svet blízky, lebo ho poznáme z našich domovov. Boli sme tak vychovaní. Keď však prekročíme prah inštitúcie v ktorej sa o nás majú postarať v čase krízy, najradšej by sme odtiaľ zutekali.
V USA vidím aký však môže byť svet dobrovoľníctva na Slovensku vzdialený. Tu je to dávno zavedená prax viditeľná v nemocniciach, školách, domovoch dôchodcov či v iných liečebných priestoroch. Nie je vyčlenená len pre “zaškolený personál”. Na úsmev, zanesenie výsledkov od jedných dverí lekára ku druhému, alebo odprevadenie pacienta, ktorý bol práve prepustený domov, nie je treba žiadne extra školenie. Alebo?
Školenie by sa pravdupovediac zišlo a veľmi. Hlavne našej mladej generácií, ktorá sa pripravuje na cestu starostlivosti o naše zdravie. Čo je lepšie ako škola života?
Bohužiaľ aj tento aspekt dobrovoľníctva je na Slovensku prehliadnutý a tak pred pár týždňami prišla zo Slovenska študentka fyzioterapie ku nám do nemocnice ako dobrovoľníčka. Vidieť a naučiť sa, pomôcť a mať možnosť zažiť na vlastnej koži, že naša profesia fyzioterapeutov je oveľa komplexnejšia ako nás učia učebnice. Merala cestu cez oceán, zaplatila si ubytovanie a stravu aby mohla u nás dobrovoľne slúžiť, umývať hračky, sprevádzať pacientov z procedúry na procedúru a popritom sledovať všetky techniky, ktoré používame. Nebola jedinou, lebo takýchto dobrovoľníkov máme plnú nemocnicu. Netreba im žiadny certifikát, len dobré srdce a ochotu venovať svoj voľný čas.
S nádejou posledných dvadsať rokov sledujem situáciu v zdravotníctve na Slovensku a premýšľam kedy sa v Nás prebudí sila rozoznať že nie všetko si vyžaduje peniaze.
Mladí lekári, sestričky, terapeuti, laboranti, technici a všetci ostatní zapojení do zdravotnej starostlivosti, by potrebovali nie len ich pomoc, ale tak isto príležitosť stať sa na chvíľu jedným z nich. Tak ako každý iný človek, ktorý má čas a túžbu pomôcť.
Úroveň praktickej prípravy našich študentov by sa určite pozdvihla a umožnili by sme našemu školstvu aj zdravotníctvu jednoduchšie preklenúť priepasť, ktorá sa medzi nimi čoraz viac prehlbuje.
Na Slovensku sa to však momentálne nedá, lebo neexistuje žiadna legislatíva a tak sa aj takáto aktivita ako dobrovoľníctvo dostáva na úroveň lukratívnych činností, ktoré si nie každý može dovoliť.
Želám Nám viac odvahy a vytrvalosti zmeniť veci nemenné hlavne v našej bezprostrednej blízkosti.
You make a living by what you get. You make a life by what you give.” Winston Churchill
