Jedno ráno, jedno z mnohých akoby prežívaných cez kopirák, som ju viezla do škôlky. Pomedzi kvapky dažďa sledovala svet za oblokom auta, keď zrazu objavila, že vedľa nás stojí trojebus. A už som počula ten nádych, predzvesť otázky. V duchu som sa potešila, na čo sa zase ten tvorček opýta. Bola to však úpne jednoduchá otázka o tom čo je napísané na informačnej tabuly o smere troleja. Je dôležité v tento moment spomenúť, že tam bolo aj jeho číslo. Na semafóre, počas mojej odpovede, naskočila a zelená a my sme sa pohli. Ani po minúte po mojej odpovedi, počujem zase ten poetický hlások zo zadného sedadla:
"Maminka, prečo sa autobusy pretekajú?"
"Bábika, autobusy sa nepretekajú."
"Maminka! ale veď majú čísla".
Mňa v tej chvíly nenapadlo nič iné len ju silno objať a povedať jej ako veľmi ju milujem. Bohužiaľ, musela som šoférovať ďalej. Škoda, jedno objatie ma minulo...Ja proste milujem tieto jej logické uzávery faktov, ktoré si zo sveta pozbiera a následne pospája.
Už si presne nepamätám v akej súvislosti to bolo, ale táto otázka mi doslova "vyrazila dych": "Prečo ruka cíti?" No prečo? Ako vysvetliť takému malému tvorčeku prečo je to tak ako je. Kde sú hranice jeho pochopenia skutočnosti? Alebo ísť do sfér fantázie a rôznych opisov a prirovnaní? Na túto otázku hľadám odpoveď odkedy vie formulovať vety a otázky prečo svet okolo nej vyzerá tak ako vyzerá. No dajako sa mi nedarí. Zostávam len akosi "spokojná" sama so sebou s vedomím, že niesom jediná mamina ktorá netuší čo robiť s týmto "problémom".
No a táto otázka ešte nebol prekonaná žiadnou inou:
"Mami, kto nakreslil na oblohu mesiac?"
To je niečo neopísateľné. Dve pre ňu zrejmé skutočnosti spojené do jednej vety. "kto" a "nakreslil". A opäť sa ja, vekom dospelák, dostávam do pozície, kedy si uvedomím že odpovedí je hneď niekoľko. Je tu možnosť ísť rôznymi cestami, vydať sa rôznym smerom. Nejde tak ani o samotnú správnosť odpovede, ako o to, ktorý smer jej niečo do života dá. Niečo pozitívne, krásne, užitočné, hodnotné, silné.
Na záver by som len chcela popriať všetkým aby mali možnosť užiť si dar rodičovstva. Aby pri slovách: "Máš pripravený chlebík na večeru, choď si umyť ruky." dostali odpoveď: "Ale mne nevadí že zašpiním chlebík!"
