Každý rok sa nám spája s mnohými emóciami, vyplývajúcimi zosúkromného, pracovného, spoločenského aj politického života. Vybrať z nichjednu týkajúcu sa politiky je z definície nespravodlivé, ale užitočné ako spôsobzhrnutia všetkých zážitkov do jedného.
Pamätám si veľmi mizernú náladu a pesimizmus na konci roka1994. Rovnako si pamätám obrovskú radosť a nádej do budúcnosti v posledné dnirokov 1998 a2002. Ako sa blíži Silvester 2006, necítim v súvislosti so stavom krajinyrovnako zásadnú emóciu a to napriek všetkým znechucujúcim informáciám. Je topreto, že voľby nedopadli tak zle? Alebo preto, že na Slovensku konečne voľbynemajú tak zásadný význam (dokonca ani pre ľudí, ktorí sa o veci verejnézaujímajú)? Možno ešte nie je zrejmá povaha nového vládnutia a preto je nasilné pocity priskoro? Pokúsim sa zdôvodniť, prečo odpoveď na všetky tri otázkyje áno a najmä, čo vďaka tomu môžeme očakávať do rokov ďalších.
Rok 1994 mal z psychologického hľadiska niekoľko výhod.Nastupujúca tretia vláda Vladimíra Mečiara bola, ľudovo povedané, "jasná". Aknáhodou chcel niekto podliehať ilúziám, ustanovujúca schôdza NR SR potvrdila,že valec zo Zlatej Idky naozaj prichádza tak, aby v roku 1995 nabral plnúrýchlosť únosom prezidentovho syna. Napriek tomu, že dokázal vyhrať voľby,neponúkal Mečiar žiadny skutočný programokrem nacionalizmu a pôsobenie jeho vlády postupne odkrývalo nezáujem aleboneschopnosť takmer vo všetkých zásadných oblastiach verejnej politiky.
Ako totiž napísal americký sociológ Gil Eyal, začiatkomdeväťdesiatych rokov sa v strede slovenského ideologického vesmírustretávali tri prúdy: prognostici, manažéri a národní historici. Spájalo ichpresvedčenie v špecifickosť slovenských ekonomických a politických podmienok, vierav dve základné úlohy elít a štátu: čo najväčšiu slovenskú politickúa ekonomickú suverenitu a obranu národa proti vnútornýma vonkajším nepriateľom. Tieto tri ideologické prúdy najvýraznejšieovplyvnili myslenie aj konanie druhej a najmä tretej vlády Vladimíra Mečiara.
Ak ste neverili, že hlavným slovenským problémom sú vnútornía vonkajší nepriatelia, nemala vám táto vláda veľmi čo ponúknuť, keďže základnýcieľ - nezávislosť či aspoň väčšia samosprávnosť Slovákov - bol od 1. januára1993 definitívne dosiahnutý. Naopak, na druhej strane stál dlhodobo takmerneodolateľný projekt - Slovensko, štandardná európska krajina. Zatiaľ čo unašich susedov v rámci višegrádskej štvorky deliaca čiaraeurópskosti nikdy nebola základom volebného súboja, pretože za ňou stáli obestrany spektra, na Slovensku sa vláde podarilo proti sebe zjednotiť veľmiširoké skupiny obyvateľstva a najmä elít práve v mene cesty na Západ. Vpriebehu roka až dvoch sme sa dostali do situácie, keď environmentalista aumelec stáli bok po boku so zástancom voľného trhu a občiansky aktivista sipodal ruku s bankárom. V mnohých, najmä vzdelanejších kruhoch platilo to, čímsa dnes hrdí Orange: Vaši priatelia nevolia Mečiara.
Dnes je situácia o niečo zamotanejšia. Na jednej strane ležíspojenie Róberta Fica s Mečiarom a Slotom, ktorí reprezentujú rovnakúintelektuálnu a hodnotovú vyprázdnenosť ako pred 12 rokmi. Slotovi zostalaxenofóbia, Mečiarovi už ani to. Samotný premiér v mnohom nadväzuje na rovnakýchdemónov, ktorých vyvolávaním sa kedysi živili jeho koaliční partneri - či užide o vytváranie vnútorného a vonkajšieho napriateľa alebo falošné hry sosuverenitou. Z hľadiska osobných schopností je Ficova vláda o niečo lepšia akoMečiarova tretia, ale nie s veľkým predstihom. Mnohým ministrom a ich tímomchýba čo i len základná vízia toho, kam chcú krajinu posunúť.
V negatívach by sa dalo pokračovať (a vrátim sa k nim prianalýze rizík do budúcnosti), ale nevzbudzujú rovnako zásadný pocitcivilizačného ohrozenia ako v rokoch 1994-1998. Je to logické, keďže žiadnyskok na východ a na juh nám dnes nehrozí. Akokoľvek nepríjemné, zahanbujúce čihlúpe môžu byť reči a kroky vládnucich politikov, hranice pre ich excesy sú zhľadiska paradigmatických zmien nastavené pomerne úzko. Nejde len o to, žefinančné trhy či Európska komisia v mnohom nepustia. Fico totiž v jednomprevzal Dzurindovo, nie Mečiarovo dedičstvo a to v rešpektovaní verejnej mienkya médií. Ak sa prestaneme pozerať na symboly (vymknutie novinárov z centrálySMER-u v deň volieb) a budeme skúmať veci podstatné (pád štátneho tajomníkaZáhumenského, osud Špeciálneho súdu či zmeny v zdaňovaní), Ficova vláda je zhľadiska reakcie na poryvy verejnej mienky asi najcitlivejšia v histórii.Obrátenou stranou rovnakej mince je veľmi silný populizmus. Napriek tomu ajtento fakt potvrdzuje, že vláda sa asi výrazne nevychýli od toho, čo by jejbolo vnútroslovenské prostredie ochotné akceptovať.
Samotné konštatovanie, že nám tentokrát nehrozí zásadnýnegatívny zlom, však nie je jediným dôvodom, prečo nástup Ficovej vládynevyvolal a ani nevyvolá rovnako silnú reakciu ako pri treťom Mečiarovi. Ficovnástup totiž v skutočnosti viac pripomína druhú Mečiarovu vládu z roku 1992.Obe nastúpili po silne reformistických kabinetoch a k moci sa vyviezli nielenna vlne odporu k "necitlivým" pravičiarom, ale aj na širokej podpore pre svojuzákladnú ideu - v Mečiarovom prípade išlo o kombináciu národného a sociálneho,Fico sa z pochopiteľných dôvodov sústredil na sociálnosť. Túžba po niekoľkýchrokoch pokoja a politických sladkostí môže znieť banálne, ale po osemročnejsmršti zmien by premohla aj dynamickejšie elektoráty.
Akceptácii novej moci pomáha aj pocit veľkej časti elítvrátane médií, že po ôsmich rokoch nastal čas na zmenu. Mikuláš Dzurinda sícezasluhuje úctu za to, ako bol pred voľbami 2006 schopný revitalizovaťpersonálnu a obsahovú ponuku svojej vlády, túžbu po zmene to však mohlo lenmierne otupiť. Každá vláda sa totiž postupne stáva obeťou škandálov, ktoré sanedajú úplne vymazať z pamäte, vnútorných vzťahov, ktoré sa môžu len čoraz viaczamotávať, a vlastných chybných rozhodnutí v minulosti, ktoré sa však už nedajúpoliticky akceptovateľným spôsobom razantne zmeniť. Vzhľadom na dynamickosťstredoeurópskeho politického prostredia je prekvapujúce, že to vydržalo dvevolebné obdobia.
Šok z niektorých excesov Ficovej vlády chýba aj preto, že vmnohom robí len rozšírenejšiu verziu hriechov z predchádzajúcich rokov.Existuje napríklad výrazný rozdiel medzi rozsahom a kvalitou personálnych zmienza Dzurindu a za Fica, verejnosti sa však pochopiteľne nechce skúmať odtienešedej, akokoľvek je jedna bližšie bielej a druhá čiernej.
Túžba po zmene však paradoxne neznamenala mediálnuakceptáciu nastupujúcej vlády. Mečiar v roku 1992 aj Dzurinda v roku 1998 malik dispozícii pomerne dlhé medové mesiace. Naopak, Ficovi dnes a Mečiarovi vroku 1994 novinári neveria a idú im po krku od prvého dňa. Ficovi to vadí menejako Mečiarovi kedysi z jednoduchého dôvodu - vie s novinármi hrať pozičné hry akeď ohlási niečo zaujímavé (od sociálne páčivých po škandály minulej vlády),zhltnú mu to aj s navijakom. Kým ma premiér titulky, ktoré potrebuje, ostatného veľmi nemusí zaujímať.
Iné elity sú rozdelenejšie. Vo veľkých mestách Ficonedopadol výrazne horšie ako celoslovensky a to napriek tomu, že SDKÚ v nichdopadla výrazne lepšie ako v celej krajine. Aj rozdelenie hlasov v celejkrajine ukazuje, že po 12 rokoch sa natoľko oslabilo hlasovanie podľaeurópsko-národnej deliacej čiary, že ho poľahky prekrylo pravo-ľavé delenie. Uľavicových intelektuálov to najlepšie vidno pri čítaní týždenníku Slovo -nechuť k Slotovi a Mečiarovi a vedomie, že Ficov tím pripomína viac minulosťako budúcnosť, sa miešajú s eufóriou porážky nenávidených "ultraliberálov" anádejou na presadenie svojich vízií. Úprimná radosť mladších a"pozápadnenejších" z nich je však predčasná a silne ideologicky založená.Problémom obyčajných ľudí Slovenska totiž nie je globalizácia, z ktorej viac čimenej profitujú, ale zdedené štruktúry najmä lokálnej moci a sociálnych väzieb,ktoré sa v mnohých prípadoch starajú predovšetkým o seba, svoje deti a kšefty.Inými slovami, pre ľudí je nemecký manažér novopostavenej fabriky dávajúcikonečne prácu, no za nízke mzdy, oveľa menší problém ako mladý sudca, ktorý bolna gymnáziu najhorším žiakom a sudcom sa stal na základe dlhoročnej línierodinných úplatkov. Ficova vláda neurobí nič ani s tým prvým, ani s druhým (ažna to, že uvedený sudca sa asi stane predsedom súdu).
Pocitu, že voľby "nedopadli až tak zle" napomáha aj ostrýkontrast medzi predvolebnými sľubmi SMER-u a doterajšou reálnou politikouvlády. Pri čítaní a počúvaní Fica pred voľbami sa naozaj bolo ťažké vyhnuťpocitu, že ide o nového, upgradeovaného Mečiara. Do úradu vlády síce vrátilviaceré mečiarovské maniere, realita jeho vládnutia je však zatiaľ o poznaniemäkkšia ako rétorika z časov opozície.
Ani všetky uvedené argumenty však úplne nevysvetľujúchýbajúci pocit ohrozenia, osobitne zo strany liberálnych elít. V menách,tvárach, rečiach aj skutkoch totiž vláda Róberta Fica priniesla dostatočnúreminiscenciu na roky 1994-98, ale aj na obdobie 1970-1989 na to, aby smezačali panikáriť. No nepanikárime. Dôvodom nie je len prakticky neutrhnuteľnézakotvenie v Európe, ale najmä fakt, že na rozdiel od reálneho socializmu aranného kapitalizmu dnes pre kvalitu individuálneho života Ficova vláda znamenálen obmedzenú hrozbu. Vplyv vlády sa oslabil nielen vstupom do únie,privatizáciou a príchodom investorov, ale aj decentralizáciou moci miestnezvoleným predstaviteľom, vytvorením viacerých nezávislých inštitúcií,jasnejšími pravidlami pre pôsobenie na vzdelávacom či zdravotníckom trhu arozvojom trhu sofistikovanejších služieb od médií cez personalistiku poinformačné technológie. Ak je napriek tomu pre niekoho Slovensko momentálnetesné alebo nehostinné, môže dnes žiť v Bratislava či Žiline, ale pôsobiť vČechách, Maďarsku, Rakúsku či na európskej úrovni. Inými slovami, už neexistujeVeľký brat socializmu ani Veľky bratanec Mečiarovho obdobia.
Chýbajúca panika však vyplýva aj z jedného všeobecnerozšíreného, no čiastočne nepravdivého predpokladu - že stačí, aby vládakrajine veľmi neškodila. Žijeme predsa v integrovanej a globalizovanej krajine,ekonomika je rozbehnutá a podnikateľské prostredie nastavené celkom slušne. Akto Fico príliš nepokazí, nech si to štyri roky užije. Ide o ilúziu z dvochdôvodov.
Prvým je spoliehanie sa na zrealizované reformy akopostačujúci nástroj dlhodobého hospodárskeho rastu. Keď sme v lete 2004 začalis Vladimírom Tvaroškom a Martinom Brunckom z ministerstva financií vymýšľaťprogram budovania znalostnej ekonomiky, ktorý sa dnes nazýva MINERVA, dôvodombolo práve vedomie, že štrukturálne reformy daní, sociálnej oblasti čizdravotníctva sú v slovenských podmienkach nevyhnutnou, no nie postačujúcoupodmienkou dobehnutia Západu. Ak má Slovensko byť úspešné, musí byť oveľavzdelanejšie, schopné nielen využívať poznatky iných, ale ich aj produkovať aaspoň v niektorých oblastiach ľudského poznania musí byť v európskej špičke.Inak povedané, stať sa Írskom, Fínskom či Rakúskom nemožno, ak budeme zhľadiska kvality vzdelávania, vedy či informačných technológií na úrovni Gréckači Portugalska.
V kvalite ľudského kapitálu Slovensko zaostáva v priemerenielen za spomínanými úspešnými starými členskými krajinami, ale aj za Českourepublikou, Maďarskom a Estónskom. Nie preto, že by sme boli hlúpejší, alepreto, že naše silné historické zaostávanie sme od revolúcie nedokázali vyvážiťdostatočne razantným pokrokom. (Aby nevzniklo nedorozumenie, hovoríme o slabšejpriemernej kvalite celého ľudského kapitálu v krajine, nie o tom, že nemáme ajšpičkových ľudí.)
A práve v tejto oblasti ťažko od Ficovej vlády očakávaťvýrazný pokrok. Nielen preto, že jej dôležitosť pre premiéra a SMER je nízka(indície: školstvo aj vedu dostala SNS, dôraz na znalostnú spoločnosť je vsymbolickej rovine, rozpočet napriek rečiam z programového vyhlásenia nepočítas výrazným zlepšením a ešte aj z eurofondov na tieto oblasti vláda usekla vprospech opráv striech). I keby súčasnévládne špičky chceli budovať moderné a vzdelané Slovensko, nemôžu, pretože omodernom a vzdelanom svete toho veľa nevedia. Navyše, absolútna väčšina politikov má tendenciu reprodukovať vo svojomokolí vlastné hodnoty a prístupy, o čom presviedča aj výber ministerskýchtímov. Za týchto okolností možno očakávať štyri roky často kontraproduktívnejaktivity, ale nie štyri roky skutočne výrazného zlepšenia. Paradoxne, eurofondymôžu zmene uškodiť, keďže ich milostivý plášť môže na určité obdobie zahaliť skutočnýstav a vytvoriť klam pokroku.
Spoliehanie sa na rozbehnutý hospodársky stroj je iluzórneaj z iného dôvodu - rast HDP nám zaručí máločo v oblasti spravodlivosti,kultúry, životného prostredia či otvorenosti spoločnosti. Tento fakt platívždy, ale o to viac, že Slovensko sa pomaly dostáva do bodu, kde sa poprimateriálnych hodnotách budú čoraz vynárať aj tzv. postmateriálne.
Paradoxne, vláda normálnej ľavice by v takomto období mohlapriniesť mnoho užitočného. Ako vidíme dnes v Španielsku a mohli sme pozorovať vosemdesiatych rokoch vo Francúzsku či v šesťdesiatych rokoch v USA a VeľkejBritánii, sociálnodemokratické strany môžu prelomiť veľa bariér, ktoréspoločnosť zväzujú. SMER však nie je štandardná sociálna demokracia,elektorálne sa oprel viac o konzervatívnych voličov počúvajúcich na ekonomickýpopulizmus a samotný premiér by vo Francúzsko či Rakúsku určite nebol lídromľavicovej strany. Keby aj náhodou SMER mal na niečo podobné chuť, výberomkoaličných partnerov si túto cestu zamuroval. (Často vysmievaná povolebnápreferencia niektorých komentátorov pre vládu SMER-SDKÚ je síce ťažkopredstaviteľná z hľadiska súčasného rozloženia síl, ale má svoj precedensnapríklad v koalícii liberálov a sociálnych demokratov pod vedením Wima Koka vHolandsku v rokoch 1994-2002a rovnako ako ona pre Holandsko by mohla znamenať preSlovensko veľké zmeny práve mimo ekonomickej politiky.)
Personálne zloženie vlády a rétorika mnohých ministrovukazuje na silnú mentálnu kontinuitu s obdobím socializmu. Najhlasnejšie tozatiaľ počuť v hospodárskej politike, tam však už spomínaná kombináciaeurópskeho zakotvenia, sily finančných trhov a podnikateľov v pozadí výrazneobmedzí dopady Husákovho dedičstva. Oveľa viac sa to prejaví tam, kde prerealizáciu podobných myšlienok neexistujú až také silné bariéry. Prvélastovičky už počuť - natlačenie ekonomicky neaktívnych ľudí do štátnychpoisťovní, Harabinova kampaň v súdnictve či typy ľudí vyberaných do vysokýchfunkcií.
Napriek všetkým uvedeným problémom bolo možné niekedy odseptembra počuť kolektívne vydýchnutie: nie je to tak zlé, ako sme čakali.Absencia okamžitého rúcania sa takmer stala dôvodom na eufóriu. Ako by všakmohli povedať najmä ministri Jahnátek, Mikolaj a Tomanová spolu s premiéromFicom - správy o smrti našich ideí sú predčasné. Nový zákonník práce, výmyslypriemyselnej politiky či boj proti konkurencii a reformám v školstve nás eštelen čakajú. Rok 2006 bol rokom len mierneho znechutenia v medziach zákona. Toby však nemalo vytvárať ilúziu normálnosti či dávať zbytočné nádeje.
