Komentátoriuž dostatočne rozobrali fakt, že aj "budovanie sociálneho štátu" je vskutočnosti len marketingovou stratégiou, keďže vláda žiadnym zásadným spôsobomnemení povahu štátu, rozpočtovej a sociálnej politiky. Preto sa vybrala cestouviditeľných, ale rozpočtovo pomerne lacných krokov, akými sú- vianočnýpríspevok či príspevok na prvé dieťa. Čo už rozoberajú menej je fakt, že ajtieto "drobnosti" spolu s ústupkami koaličným partnerom (platby dopôdohospodárstva) stoja spolu viac peňazí, než si rozpočet môže dovoliť. Niekdesa teda musí škrtať.
Riešením- a Ficovou pascou pre krajinu - je upadajúce financovanie školstva a vedy.Dzurindove vlády nemali veľa peňazí, ale najmä tá druhá sa snažila zlepšovaťfinancovanie školstva (a zároveň ho reformovať napríklad zatváraním prázdnychškôl). Najvýrečnejším príkladom rastúceho rozpočtu je vysoké školstvo.
Vysokéškoly zaznamenali v rokoch 2000-2006 jeden z najvýraznejších rastov výdavkovmedzi všetkými časťami verejného sektora. Aj keď priemerná mzda profesora38 500 Sk mesačne nie je zďaleka na úrovni Západu, je to rádový pokrokoproti tomu, čo sme zdedili od Mečiara. Zodpovedne hospodáriace školy postupneprestali riešiť problémy typu - kedy zavrieme brány, lebo nám nezostane nakúrenie - a začali sa orientovať na masívny nárast počtu študentov(61 000 novoprijatých v roku 2006 oproti 27 000 v roku1998).
Odnástupu Ficovej vlády naopak už druhý rozpočet škrtí vysoké školstvo. Vďakaexistencii trojročného plánovania rozpočtu vieme, koľko plánovala dať na vysokéškolstvo v roku 2008 Dzurindova vláda (15,1 miliardy) a koľko dáva Ficova (13,9miliardy). Rozdiel 1200 miliónov, o ktoré študentov a učiteľov vysokých škôlobral Fico, by zaplatil trojnásobné zvýšenie sociálnych štipendií, alebo zvýšenieplatov učiteľov na vysokých školách o desaťtisíc korún mesačne alebo rekonštrukciudesiatok budov.
K podobnému záveru dospejeme aj pri pohľade na rozpočet vedy a základnýchči stredných škôl. Ficova vláda sa zjavne rozhodla, že potvrdí všetkyučebnicové poučky o krátkozrakosti populistických politikov, ktoríprejedia budúcnosť v záujme kúpenia si hlasov.
A tak v zápasoch o dôchodkové piliere a Hlinkovezásluhy uniká fakt, že predseda vlády nás jasne nasmeroval na portugalskútrajektóriu. Tam sa tiež dali uspať eurofondami a zlepšujúcou sa životnouúrovňou, až im pred niekoľkými rokmi hospodárstvo spadlo na hlavu, pretože bolostále postavené na nekvalifikovanej pracovnej sile, ktorá však zrazu bolav porovnaní s východnou Európou drahá... Horizont rokov 2013-4, kedysa také niečo ľahko môže stať aj nám, však pre súčasnú vládu nie je zaujímavý.
Miroslav Beblavý
Autor je riaditeľom Inštitútu pre dobre spravovanú spoločnosťa vysokoškolským pedagógom
