Sakaašvilliho tím nemožno obviniť z polovičatosti v hospodárskej politike. Za dva a pol roka od nástupu do funkcie dokázali zásadne zmeniť daňový aj odvodový systém, liberalizovať zahraničný obchod a rozbehnúť privatizáciu a investície. Dnes má Gruzínsko 20% daň z príjmu pre podniky, 12% daň z príjmu pre jednotlivcov a jednotný 20% odvod, spolu jedny z najnižších sadzieb v Európe aj postkomunistickom svete. Od septembra tohto roku krajina takmer zrušila dovozné clá a má spolu so Singapúrom a Hong Kongom jeden z najliberálnejších obchodných režimov. Zároveň ešte v roku 2005 vláda vyhlásila totálnu privatizáciu - ústami vtedajšieho ministra hospodárstva povedala "Sme ochotní predať všetko okrem svojho svedomia... ale výhradne tomu, kto dá najlepšiu cenu." Nový zákonník práce schválený v roku 2006 tiež patrí medzi najliberálnejšie na svete.
Reformy podporujú hospodársky rast, ktorý v roku 2005 dosiahol viac ako 9% a aj po miernom spomalení by sa mal v najbližších rokoch pohybovať medzi 6 a 7%. Čo je podstatnejšie, základňa rastu je už širšia - predtým ekonomiku rozhýbavali individuálne projekty ako ropovod z Azerbajdžanu do Turecka, teraz sa začína hýbať celé hospodárstvo.
Rýchlosť reforiem by nemala zakrývať ťažkú gruzínsku situáciu. Štátny dôchodok je 2,5krát vyšší ako pred tromi rokmi, ale aj nová suma je menej ako tisíc korún mesačne. Vláda nemá žiadnu kontrolu nad podstatnou časťou svojho územia - Južným Osetskom a Abcháziou - kde vládnu separatisti krytí Moskvou. Nezamestnanosť predstavuje 13% a približne polovica práceschopného obyvateľstva sa živí poľnohospodárstvom, zväčša pre vlastnú spotrebu. Zdravotníctvo je v zúfalej situácii: podľa odhadov 80% výdavkov na zdravie platia ľudia z vlastného vrecka vrátane liekov, nemocnice sú absolútne zastaralé a často špinavé. Ešte pred pár rokmi nemali často ani elektrinu na poháňanie inkubátorov..
Toto zúfalstvo je však zdrojom sily reformátorov. Sú presvedčení, že nemajú čas niekoľko rokov diskutovať výhody a nevýhody jednotlivých krokov, ale musia konať. Konieckoncov, ak niečo tak zúfalo nefunguje ako gruzínske zdravotníctvo alebo colná správa, nemusíte sa až tak trápiť úvahami nad rizikami reforiem. Ak je dopravná polícia skorumpovaná až do špiku kostí, nie je až také riziko ju rozpustiť a založiť úplne nanovo, ako sa tu stalo pred dvoma rokmi.
Zároveň je pre vládu oveľa jednoduchšie ukázať ovocie reforiem. Ševarnadzeho režim bol natoľko prežratý korupciou, že pri daňových a odvodových sadzbách blízkych našim vyberal vo vzťahu k HDP približne polovicu. Stačilo, aby nová vláda pritlačila a získala miliardy naviac napriek radikálne zníženým sadzbám. To umožnilo nielen zdvihnúť dôchodky, ale aj začať investovať do škôl či nemocníc a zdvihnúť platy úradníkom. Istá dievčina, ktorá pracuje ako vysokopostavený legislatívec na úrade vlády mi povedala, že v roku 2003 zarábala 1500 korún, dnes zarába 15 000.
Sám Sakaašvilli na tomto prístupe pomerne agresívne stavia, vrátane vecí, ktoré by sa v našich zemepisných šírkach považovali za nie veľmi košer - ako je rozdávanie traktorov po dedinách. Počas môjho pobytu v Gruzínsku sa konali lokálne voľby. Práve v deň hlasovania dokončili úplnou náhodou na jednej z hlavných tried nádhernú fontánu a začala striekať. V deň nasledujúci ju zase vypli, lebo úplne dokončená nebola...
Keby sa človek pozeral iba na vnútroštátnu politiku, dával by reformám a Sakaašvillimu veľké šance, pretože opozícia je rozbitá a existujú silné predpokladý, že vláda zvládne aj veľké výzvy, ktoré pre ňu budú predstavovať najmä zdravotnícka a dôchodková reforma. Gruzínsko je však dodnes v situácii závislosti, ktorú si my pamätáme ešte z čias Varšavskej zmluvy. Štvrtinu krajiny ovládajú separatisti držaní aj Moskvou, kľúčové energovody a dodávky potravín idú cez Rusko, takmer pätina krajiny pracuje v zahraničí a to najmä u severného suseda...
Ševardnadzeho riešenie bolo tesne sa primknúť ku Kremľu. Sakaašvilli skúša úplne opačnú stratégiu - staviť všetko na euroatlantickú integráciu. Ruská vláda reaguje postupným pritvrdzovaním politiky. Minulú zimu boli na pár dní odstavené potrubia. Niekoľko mesiacov pred nedávnou konfrontáciou zakázalo Rusko z údajne hygienických dôvodov import gruzínskych vín, teda hlavného exportu. (Európskym hygienikom ani nikomu inému nič nevadilo.)
Po dramatickej konfrontácii z konca septembra sa studená vojna začala zohrievať. Moskva má v ruke veľké množstvo kariet, s ktorým môže hrať a nikto nevie ako ďaleko je ochotná zájsť. Vysokí gruzínski predstavitelia, s ktorými som hovoril, tvrdili, že je to viac show ako realita. A je lepšie diverzifikovať ekonomiku hoci aj pod tlakom, ako zostať v závislosti. Námestníčka ministra hospodárstva mi povedala, že gruzínski vinári prežili ruské embargo bez zásadných škôd a prinútilo ich to hľadať nové trhy. V iných oblastiach to nebude tak jednoduché, ale zdá sa, že vláda v Tbilisi bude radšej kráčať po veľmi tenkom lane než zostať v dnešnej situácii. Pri stredoeurópskej skúsenosti je ťažké nemať pre tento prístup porozumenie, len sa ťažko zbaviť zvierania v žalúdku...
písané pre Respekt 43/2006 na základe skúseností autora ako konzultanta UNDP a gruzínskej vlády
