Kde je problém s úžerou zakopaný? Prvý je, bohužiaľ, často na strane spotrebiteľa, ktorý sa o podmienkach za ktorých si pôžičku berie dostatočne neinformuje a podmienky zmluvy si pred podpísaním dostatočne neuváži. Druhým vážnym problémom sú ale predátorské praktiky poskytovateľov, ktorí zneužívajú slabú informovanosť a chýbajúcu finančnú gramotnosť. Takéto praktiky často súvisia s tzv. neúmernou RPMN, čo je skratka označujúca výšku ročnej percentuálnej miery nákladov. Je to najdôležitejšie číslo v každej uzatváranej zmluve, ktoré zahŕňa aj úrok aj všetky poplatky s pôžičkou spojené. RPMN musí byť uvedená v zmluve, pretože ak chýba alebo je nesprávne uvedená, spotrebiteľský úver sa zo zákona považuje za bezúročný a bez poplatkov.
Je preto neuveriteľné, že na Slovensku si “viete” požičať aj od spoločností, ktorých ročná percentuálna miere nákladov dosahuje aj hodnoty viac ako tritisíc percent. Nesplácanie má za následok exekúcie, ktorých počet na Slovensku rastie. V roku 2013 bolo na súdoch evidovaných viac ako 2,8 milióna (!) neskončených exekúcií. Ministerstvo spravodlivosti napriek tomu, že exekúcie voči spotrebiteľom osobitne neeviduje, odhadlo že sa ich počty pohybujú v státisícoch.
V krajine, kde funguje právny štát, by sme ďalšie a ďalšie protiúžernícke zákony nepotrebovali. Právnikom, policajtom, prokurátorom a sudcom by pokojne mohli stačiť „obyčajný“ Občiansky a Trestný zákonník spolu s európskymi predpismi. Hlboká nefunkčnosť našej spravodlivosti však politikov núti prijímať ďalšie neštandardné riešenia v rôznych oblastiach – napríklad aj pri úžere.
Od tohto júna aj preto začne platiť zákon, ktorý sa snaží do čoraz väčších detailov upraviť vzťahy medzi veriteľmi a dlžníkmi. Niekde je to v súčasnej situácii nevyhnutné – aby nepoctivý exekútor nemohol kvôli niekoľkoeurovej dlžobe vydražiť váš rodinný dom.
Inde je to zbytočné až smiešne. Nový zákon určuje, aké vzdelanie a prax musí mať šéf nebankovky. Pritom problémom s nebankovkami zďaleka nie je vzdelanosť ich manažérov, ale práve vychytralé a nemorálne zneužívanie nevedomosti a zraniteľnosti klientov, ktorými sú často sociálne slabí a dôchodcovia.
A niekde výsledok nevieme dopredu odhadnúť. Je to tak aj pri najdôležitejšej zmene. Zákon totiž zakotví strop na úroky a iné poplatky, ktoré si od dlžníka môže veriteľ pýtať. Sám som podobný zákon predkladal a túto myšlienku podporujem. Problém je inde. Strop na pôžičky bude určovať a upravovať vláda. Má možnosť nastaviť ho v zásade akokoľvek nízko, alebo vysoko. Prvý návrh stropu je v týchto chvíľach na stole. Je nízky a hrozí opačný extrém. Príliš nízko určený strop síce znie ako odvážny boj s úžerníkmi, no má dôsledky, ktoré môžu spotrebiteľom aj uškodiť. Priškrtený trh s pôžičkami ich zneprístupňuje ľuďom, ktorí ich potrebujú a inde si požičať nevedia.
Zákon bol prijatý, ideme ďalej. Dovolím si však už dnes predvídať, že ak neposilníme právny štát, ani táto náplasť veľmi nepomôže. Pri nefunkčnej spravodlivosti sa totiž vždy dajú nájsť v zákonoch nové diery, ktoré hyeny využijú.
