Ako nezávislý publicista som dostal pozvánku na tlačovú konferenciu. Z redakcie Evanjelického východu chceli položiť otázku ohľadom viery v Boha, Petrova mama sa niekde vyjadrila, že je veriaci. Eugenovi Kordovi z .týždňa som sľúbil urobiť krátke videjko .
Privítanie Petra Sagana v Žiline
Nerád na podobných akciách točím aj fotím, pretože človek sa potom dostáva do kritických situáciách, kedy nevie, či vziať do ruky kameru, alebo foťák. Nieto ešte dávať verejné otázky z osobnej, intímnej sféry.
Na tlačovke bolo novinárov ako húb po daždi. Televízne kamery boli nastavané v šíku ako vojaci. Sála na radnici bola plná novinárov z domova i širokého zahraničia. Padali otázky banálne i múdre, rezignoval som z úcty ku kolegom z renomovaných médií na položenie vlastnej otázky. Čas beží a vyčlenená hodinka sa blíži ku koncu. Posledná otázka, končíme. A zrazu moderátor dáva špeciálny darček, možnosť položenia poslednej, bonusovej otázky. Prenosný mikrofón začína kolovať, novinári si ho podávajú ako horúci zemiak. Nik to neočakával, nik už nemá pripravenú otázku. ,,Tak Ľubo, toto je príležitosť pre teba, zdvihni ruku a opýtaj sa ako mu v tom všetkom pomáha a či je tam vôbec prítomný BOH". ,, Ale nestrápnim ho tým? Toto sú intímne, chúlostivé otázky, patrí sa to pýtať pred novinármi z celého sveta?". Niečo, nejaká sila mi tú ruku zablokovalo, vymedzený čas na otázky vypršal. 5,4,3,2,1, keďže ste nikto nevyužili túto šancu, končíme priatelia. Ďakujeme Petrovi Saganovi, že si na náš našiel čas, ideme sa zvítať so Žilinčanmi.
Boh nám niekedy pripravuje situácie, kedy sa môžeme k nemu verejne prihlásiť. Či už je to v rozhovore s nejakými ľuďmi, keď cestujeme vlakom, alebo v iných situáciách. A je na nás, či ju využijeme, alebo zvíťazí naša pohodlnosť, strach, že sa strapníme, nenájdeme pochopenie. Toto cítim podobne, bonusová otázka bola určená pre mňa. Nechal som ju ležať na zemi...
Ľubo Bechný
Blog môžete podporiť tu:http://vybrali.sme.sk/c/Ako-som-nepolozil-otazku-Petrovi-Saganovi/
