V jeden jesenný novembrový deň v mestečku zvané Znojmo na juhu Českej Republiky som po prvykrát uvidel svet. Moji autori (otecko a mamička) chceli, aby som sa volal Katka. Po zistení, že mám niečo naviac, mi dali meno Pavol. Typické tuctové meno pre chalana. S tým som už nič nenarobil. Keby som si v tom momente mal vybrať meno, tak by znelo asi takto: mueeeuaaa. Proste citoslovce plaču.
Po kratšom pobyte v nemocnici som sa presťahoval do Brna. Kedže susedia mali papagája tak som dostal alergiu na perie. Ani len periny som nemohol mať z peria. Vtedy som spal ako sa vraví "v bavlnke". Po čase ma alergia na perie prešla a s tým sa stratil aj moj život v bavlnke. V piatich mesiacoch života som sa presťahoval do hlavného mesta Slovenska, Bratislavy (Petržalky). Vtedy som si ani neuvedomoval, že vôbec žijem vo veľkomeste. Vychádzky som mal len v okolí bloku, aby rodičia o mne vedeli. Často som vystrájal. Neznášal som "povinné" poobedné spanie. Rodičia ma teda odsúdili na škôlkársky život. Len doteraz nechápem prečo ma dali do škôlky, ktorá bola od mojho bloku asi 50 metrov. Ale tam to nebolo o nič lepšie. Robil som ešte väčšie bláznovstvá. Tam som našiel aj svoju škôlkársku lásku, ktorú som vždy obdaroval pusami na líčka :)
Ako každý, tak aj ja som tam mal správnu chalanskú bandu. Mal som už sedem rokov keď nastala doba, keď som musel túto u opustiť.
Rodičia rozhodli, že sa presťahujeme bližsie k rodine na východ. Rozhodovali sa najprv, že budeme v druhom veľkomeste v Košiciach, ale nakoniec sme sa ocitli o 60 kilometrov ďalej na východ v malom mestečku Michalovce. Tu to už bolo úplne iné ako som bol zvyknutý. Bolo to v podstate pre mňa niečo neznáme. Nikoho som nepoznal... Začal som navštevovať základnú školu. Ešťe mám v pamäti prvý deň v neznámej škole. Mal som sa postaviť pred celú triedu a predstaviť sa. Bol to otrasný deň v mojom v živote, pretože nič také som vtedy ešte nerobil pred toľkými ľudmi. Kedže som bol malý, netrvalo dlho a už som mal ďalší okruh kamarátov. Začala moja druha kariéra v bláznovstvách :) Samozrejme ako to vtedy bývalo sme sa ako chalanský klub zaujímali o dievčatá. Boli to také časy, kde sa náklonnosť k dievčatám prejavovala istou formou násilia :) nevinným podpichovaním... Okrem týchto aktivít som sa ničomu nevenoval. Preto rodičia spravili rázne rozhodnutie, že Paľko nebude žiadne poleno, a tak ma prihlásili do folklórneho súboru Zemplínik. Toto pôsobenie mi vydržalo približne tri roky.
Začal som rásť a niekedy v siedmom ročníku som mal problém s hlasivkami. Dospelí to nazývali "mutovanie". Bolo to dosť srandovné obdobie. Ale bol tu taký menší háčik, pretože nejak som si s dievčatmi moc nerozumel. Bol som skôr taky plachý a hamblivý typ človeka, ktorý bol niekedý utiahnutý do seba a samota mu nebola cudzia. Prišiel deviaty ročník a ani som nepostrehol ako to rýchlo prešlo. Pani učiteľky tvrdili, že si máme vybrať na akú školu by som chceli ísť. V Michalovciach bola len jedna škola ktorá mi vyhovovala.Stredná priemyselná škola elektrotechnická. Podivuhodný názov ktorý sa ešte ťažšie vyslovuje. Tak
každý kto študuje na strednej, alebo už vyštudoval, určite vie aký je to život na strednej škole. Tie štyri roky mi zbehli neuveriteľne rýchlo. Počas tých štyroch rokov sa mi stala v živote jedná hrozna udalosť, ktorá ma veľmi zmenila. Nielen citovo ale zmenila aj môj pohľad na život. Začal som si viac uvedomovať čo pre mňa život ako taký znamená. Som štastný, že som sa tak zmenil a že som taký aký som teraz, ale na druhej strane mi je veľmi ľúto toho, čo sa preto stalo.
Svoju skúšku dospelosti, maturitu, som zvládol lepšie ako som očákaval. Mal som teraz otvorený svet. Rozhodol som sa, že skúsim vysokú školu, ktorá by ma bavila. Našiel som jednu takú vo Zvolene. Vybral som si školu so zameraním na interiérový dizajn. Robil som aj talentové skúšky, ale nejakých 20 bodov mi chýbalo k tomu, aby som sa na ňu dostal, tak som skúsil štastie inde. Na fakulte výrobných technológií v Prešove. Tu ma prijali bez skúšok a tu študujem dodnes. Dúfam, že sa mi podarí túto školu úspešne skončiť.
Na záver pár vecí, ktoré ma charakterizujú.
V poslednom čase som sa začal venovať ako hobby fotografovaniu, čo možno časom uvidíte v ďalších blogoch. Idol nemám žiadny. Som totiž sám sebou. Viem na čo mám a v opačnom prípade sa nehrám na niečo čím niesom. Tvrdím o sebe, že som neobyčajný a nenormálny človek. Toto tvrdenie nezmením, pretože neznášam obyčajnosť a normalitu. Ak človek o sebe tvrdí že je obyčajný/normálny ako každý tak sa veľmi mýli. Každý je niečím výnimočný!
Nefajčím z toho dôvodu, lebo byť závislý na nejakej nikotínovej tyčinke nieje pre mňa. Ak mi chce niektorý fajčiar tvrdiť, že aspoň vie na čo zomrie, tak nech si to tvrdí... Ja tvrdím, že zomriem na to že som svoj život žil naplno. Dosť veľmi si vážim svoj život nato, aby som si ho takýmto spôsobom ničil. Žijem v prostredí plnom fajčiarov takže sa dokážem prispôsobiť.Čo sa týka alkoholu, tak po určitých nepríjemných skúsenostiach dosť skvele odolávam náporu alkoholu. Keď nemusím nepijem a to je skoro vždy. Dám prednosť nealku ako alku. Tvrdím, že chcem byť pritom keď sa zabávam. A dokážem sa zabaviť bez alkoholu. Niekedy oveľa viac ako keby to malo byť s alkoholom. Čo sa týka drog tak som na niektorých závislý. Ale to takého typu ako zábava a priatelia :) Drogy typu marihuana, kokain a heroin to nieje pre mňa. K tomu podobný názor ako k fajčeniu.
Som optimistický realista. Mám vlastné názory a nie tzv. "defaultne" ktoré povie každý tretí človek. Dávam prednosť otvorenosti, úprimnosti a kritike. Vďaka týmto vlastnostiam si človek dokáže uvedomiť vlastné chyby a odstrániť ich. Málo ľudí dokáže zniesť kritiku preto sa snažím byť v niektorých prípadoch opatrný. Nesnažím sa posudzovať ľudí podľa toho ako sa obliekajú, ako vyzerajú, alebo akú hudbu počúvajú. To by som spravil veľkú chybu takto odsudzovať človeka. A ešte pár citátov ktorými sa riadim:
"Život je plný prekážok, ktoré si iba nahovárame."
"Každý je tvorcom vlastného štastia."
"Aký život si zariadíš, taký más."
"Neľutujem to čo bolo, ale to čo nebolo a mohlo byť."
JE RADOSŤ ŽIT :)
