Čriepky zo svadobnej cesty po 10 rokoch

New York u nás vyhral nielen kvôli svojej povesti. Ale aj z toho dôvodu, že ho (predovšetkým Manhattan a Bronx) relatívne dobre poznáme. A to najmä ja, v deväťdesiatych rokoch minulého storočia som v ňom strávil spolu 7 mesiacov. Takže sme presne vedeli, ako využiť ten krátky čas našej svadobnej cesty naozaj naplno. Dôležité bolo aj to, že v New Yorku sme mali kde hlavu skloniť. V Bronxe totiž žije moja 83-ročná teta. Ona teda nie je mojou pravou tetou, len ja ju tak volám, a jej sa to slovenské slovo veľmi páči. Teta má slovenské korene, jej otec a môj dedko boli bratranci. V sedemdesiatych rokoch minulého storočia nás spolu so súrodencami vypátrala vo vtedy ešte socialistickom Československu. Po nežnej revolúcii nasledovali tak častejšie návštevy našej novoobjavenej americkej rodiny na Slovensku, ako aj naše pobyty v meste, ktoré nikdy nespí. Keďže teta neprežila ľahký život (ako tridsaťročnej jej nečakane zomrel manžel, len na jej pleciach zostala starostlivosť o výchovu dvoch dcér), veľa ma počas prvých návštev tohto mesta naučila. Že nič nie je v živote zadarmo. Že človek by sa mal zohnúť aj pre jeden cent ležiaci na ulici...Teta bola nadšená, keď som jej zavolal a spýtal sa, či by nás na pár nocí opäť prichýlila. Opäť po desiatich rokoch.Let z Bratislavy do New Yorku s medzipristátím v Prahe prešiel, napriek tomu že mám hrôzu z lietania, pomerne pokojne. Trošku ma síce znervózňovali nestále prísne kontroly, spojené napríklad aj s vyzúvaním topánok. Či s pomerne detailným rozhovorom pred vstupom na americkú pôdu na letisku JFK. Ale po 11. septembri 2001 som sa tieto opatrenia snažil pochopiť.New York nás privítal na koniec októbra pomerne teplým počasím, ručička teplomera ukazovala 17 stupňov. Na letisku nás čakal tetin vnuk John. „Hey Joe, nemal si problém ma spoznať, že? Nezmenil som sa za tých desať rokov, možno až na pár kíl nadváhy. Vidím, že Ty si na tom rovnako,“ ohodnotil pri privítaní okrem svojho aj môj Body Mass Index. Manželku nepoznal, s tým som rátal. Pred desiatimi rokmi ju síce videl, ale ako dlhovlasú. Dlhé vlasy sú však už sedem rokov minulosťou.Teta na privítanie pripravila naozaj bohatý lunch, pričom nezabudla ani na „ice tea“, ktorý som najmä v roku 1991 počas prvej svojej návštevy mohol piť na hektolitre. Doma som dovtedy nič také nemal príležitosť ochutnať...Zvyšok prvého dňa už ničím výnimočným nebol, jet leg sa naplno prejavil. Takže sme zalomili o deviatej večer a spali v kuse dvanásť hodín. Prvýkrát bez detí, ten spánok sme si naozaj vychutnali ako malé miminá. Druhý a tretí deň sme si vyhradili na Manhattan a návštevu miest, ktoré sme v minulosti väčšinou už mali to šťastie spoznať. Nebudem tu všetky zážitky rozvláčne popisovať. Videli sme a fotili sme sa pred/v/na newyorských klasikách ako The Empire State Building, Trinity Church, Radio City Music Hall, The New York Public Library, Madison Square Garden, Rockefeller Center...Chodili sme sem a tam po Brooklyn Bridge, po Broadway (od začiatku z dolného Manhattanu až takmer po Central Park), takisto po známej 5. Avenue a po ďalších avenues a streets. Vynechať sme nemohli Times Square či prístav a rieku Hudson River. Absolvovali sme prehliadku televízie NBC. Pozeral som si (a štyri aj kúpil) knihy v legendárnom kníhkupectve Barnes&Nobles, dva-trikrát sme sa s polovičkou zastavili na káve v Starbucks coffee... Jednu návštevu sme žiaľbohu už nemohli zopakovať. Tretíkrát sme sa už nemohli postaviť na vrchol Dvojičiek. Namiesto toho nám zostala iba návšteva Ground Zero. A nepreháňam, keď poviem, že som mal zimomriavky. Keď som sa cez dieru v plote (tak ako aj iní turisti) pozeral na jamu, ktorá zostala po World Trade Center, a na robotníkov a mechanizmy, ktoré v nej stále, ešte aj po šiestich rokoch, mali čo robiť. Keď som čítal v stene vytesané mená všetkých obetí teroristického útoku. Keď som sa pozeral na odkazy ľudí, ktorí útok prežili. Predstavoval som si, aké to v ten deň muselo byť strašné. A neveril som, že takého zverstva mohol byť niekto schopný.Vrcholom prvých dvoch celých dní nášho pobytu pre nás bola návšteva zápasu NHL New York Rangers – Washington Capitals, čím som si najmä ja splnil svoj tajný detský sen. Vidieť Jágra či Marcela Hossu v Madison Square Garden nemalo chybu. Vypredaný štadión, fantastická atmosféra. Na úvod s americkou hymnou. Takto po čase mi to celé pripadá byť ako sen. Ten hokej síce kvalitatívne nebol najlepší (pre úplnosť, Rangers vyhrali 2:0). Ale nasadením hráčov na ľade a atmosférou v hľadisku bol špičkový. Čo je najhlavnejšie, ľudia sa skvele bavili.Musím sa priznať, že v prestávke medzi druhou a treťou tretinou som zjedol asi najdrahší hot dog na svete. Bol som strašne hladný, tak som si vybehol niečo kúpiť. Keďže som predpokladal, že v Madison Square Garden lacno asi nebude, rozhodol som sa pre „teplého psa“. Vediac už, že na ulici v Manhattane stojí cca 1,50 dolára, na hokeji som rátal so sumou možno o dolár väčšou. Predavač ma pri podávaní hot dogu však šokoval. Zapýtal si 5 dolárov! Keďže som hot dog už mal v rukách, neprotestoval som. Koniec koncov, aj tak by som inak zomrel od hladu. Americká teta po našom návrate „domov“ (o pol jedenástej večer v Bronxe som sa necítil o nič menej bezpečne ako v Bratislave, skôr naopak) len neveriacky krútila hlavou nad tou sumou. Nakoniec sme si ale z celého príbehu robili srandu. Jednoducho, ten drahý hot dog sa stal neoddeliteľnou súčasťou nášho nevšedného hokejového zážitku.Štvrtý deň nášho pobytu nás čakal ďalší celoživotný zážitok. Vybrali sme sa do divadla, v Majestic Theatre na Broadway sme si pozreli „The Longest Running Show In Broadway History“ – muzikál The Phantom of the Opera. Chceli sme ho vidieť, a mali sme šťastie, v pravidelnom každodennom doobedňajšom dopredaji lístkov v hoteli Marriott na Times Square sme vystáli dlhý rad a lístky nakoniec aj dostali. Show to bola doslova, s výbornými speváckymi i hereckými výkonmi na pódiu. Občas mi síce od únavy klipkali oči, ale pri hlasitejších speváckych či hudobných výkonoch som sa vždy spoľahlivo prebral...V piaty deň (v nedeľu) teta pozvala na návštevu takmer celú famíliu, zvedavých na nás po rokoch bolo asi 20 ľudí. Doobeda manželka s tetou preto chystali hostinu, mňa uvoľnili na slovenskú omšu na Manhattan, aby som sa za všetkých pomodlil. Tešil som sa na skvelú atmosféru, pamätal som si ešte veľmi dobre preplnený kostol sv. Jána Nepomúckeho počas slovenských omší v čase mojich prvých pobytov v New Yorku. Trošku som však zostal sklamaný. V kostole na omši bolo maximálne 20 ľudí, väčšinou starších. Omša nebola spievaná, medzi návštevníkmi omše chýbal organista. A úprimne, ani slovenčina prítomného staršieho farára nebola najlepšia (pamätám, že počas mojej návštevy v roku 1997 slovenská farnosť v N.Y. práve vítala svojho nového správcu farnosti priamo zo Slovenska). Duchovne som na omši síce pookrial, ale z atmosféry som bol trochu sklamaný. Že by New York už tak Slovákov nelákal? Alebo Slováci v ňom pôsobiaci a žijúci už nechodia v takom množstve na slovenské sväté omše ako v minulosti?Šesť dní ubehlo rýchlo, a tak ako nás naša milá teta vítala, tak sme sa s ňou o pár dní so slzami v očiach lúčili. S prianím, aby sme sa videli skôr ako za desať rokov. S prianím, aby nám ešte bolo dopriate sa niekedy vidieť...