Kinedryl a kalvária

Nepomáhal ani Kinedryl, ani žiaden iný mentálny dril. Ani to, keď som sa snažil pozerať len rovno na ubiehajúcu cestu, a nie na „ubiehajúce“ stromy lemujúce cestu. Každá cesta do Vrbového (či inde po Slovensku) bývala pre mňa utrpením. Dokonca do starej Lady mi stačilo iba sadnúť, pričuchnúť – a bol som nahraný.Kalvária sa nestratila ani v dospelosti. Keď šoférujem, problém nemám. Akonáhle som však v dopravnom prostriedku v úlohe spolucestujúceho, je problém. Pamätám na jednu cestu z Bratislavy do Košíc južnou trasou. Išli sme tam so šéfom jednej veľkej firmy na seminár, odchádzali sme nadránom. Prvá neplánovaná zastávka (sáčik som nemal:-) bola v Žiari nad Hronom. A ďalšia v dedinke niekde za Zvolenom, tuším to bol Kriváň. Ktovie, čo si mysleli ľudia čakajúci na ranné spoje, keď videli chlapíka v obleku, bledého ako stena, ako sa skláňa nad priekopou...Aj dnes (v sobotu) som sa v aute opäť nepríjemne potil. Opäť v pozícii spolucestujúceho, nepomohlo ani sedadlo spolujazdca. Ani otvorené okno. Ani hlboké dýchanie. Ako sme zastali v cieli, vyskočil som z auta ako -keby horelo, žiadne vracanie sa späť neprichádzalo do úvahy. Veci mi z auta vytiahol kamarát, ktorý ma viezol ku svokrovcom. Svoju normálnu farbu som u nich chytal až do večera......a aby som ju pred spaním opäť nestratil, radšej skončím. Tým, že sa vraciam spomienkami k mojej automobilovej kalvárii, mi totiž už pomaly zase začína byť zle...