Lietanie nemusím alebo Proti strachu štamperlíkom

Začalo to už v detstve, za hlbokého socializmu, jedným letom z Prahy do Bratislavy. Ocino nám malým deckám chcel spraviť radosť (a v podstate aj sebe a mamine, dovtedy nikto z nás neletel – minimálne lietadlom:-). Ja som jeho snahu ocenil, ale len do nástupu do lietadla. Celý krátky let som totiž presedel so sáčkom (nie vedľa mňa, ale v ruke), a pri mne čupela obetavá letuška. Aby ten sáčok nastavila tak, že by všetko šlo doň, a nie do útrob lietadla. Myslel som, že umriem. Po prílete do Bratislavy som rád na lietanie na niekoľko rokov zabudol.Opäť som do oblakov zablúdil (nie obrazne, ale doslova) až po revolúcii. Pamätám si ešte jasne na prvý jún 1991, kedy ma rodičia viezli na Schwechat, kde som mal nabrať na tri mesiace smer New York. Boli sme v podstate prvý raz vonku „na Západe“. Jedna perlička - neznalí pomerov, nevediac, že na letisku sú toalety zadarmo, sme sa najskôr zastavili na jednom verejnom WC lemujúcom cestu z Bergu na letisko (ten záchod je pri ceste doteraz). Takisto neznalí nemčiny, blížili sme sa po diaľnici k letisku, a naraz vidíme tabuľky „Schwechat“ a „Flughafen“. Keďže sme mali zafixované, že letím nie z Flughafenu, ale zo Schwechatu, samozrejme že sme sa previezli a museli sme sa vrátiť. Na letisko...Ten smer New York som aj nabral. Chlapec z malého mesta, pomaly v tom veľkom boeingu som sa stratil. A aj som sa dobre bál. Ale uvidiac na palube aj Nickiho Laudu (letel som s Lauda Air), hovoril som si, že Pán Boh hádam nedopustí, aby v jednom okamihu havarovalo lietadlo na palube naraz s Laudom a Bednárom:-)...Tých ďalších letov bolo veľa, či už cez more, po Európe, alebo vnútroštátnymi linkami v USA. Pričom najmä tým vnútroštátnym linkám v Amerike „ďakujem“ za prehĺbenie môjho strachu z lietania. Už som to tu na blogu takto pred rokom v jednom texte spomínal. Mal som letieť z Washingtonu do Raleigh v Severnej Karolíne. Všetko v pohode, odovzdám batožinu, letuška si čekne môj palubný lístok. Vraj do lietadla sa dostanem tunelom......prejdem tunelom, som na pristávacej dráhe. Lietadlo nikde, aspoň sa mi to tak vidí. Chcem sa vrátiť, až sa pozriem bližšie po mojej ľavej ruke – a tam už vrčí malé, (pre človeka nepasažiera) sympatické vrtuľové lietadielko, no najviac tak pre 30 ľudí. Vraj „American Eagle“. V prvom momente som sa chcel otočiť a ísť do Raleigh vlakom. Nakoniec som nastúpil – a bolo to horšie, ako počas pamätného letu z Prahy do Bratislavy. V tom malom lietadielku som nielenže cítil každú turbulenciu, ale lietadlom (a aj mňou) zatriasol a žalúdok mi obrátil aj jemný vánok. O iných manévroch lietadielka ani nehovoriac. A to ešte nespomínam, ako som sa počas celého letu pozeral spásonosne na vrtuľu, či sa ešte krúti.Odvtedy sa teda lietania dosť bojím. Čím menšie lietadlo, tým väčší strach. Pred letom si ˇpreto zvyknem pomôcť jedným štamperlíkom už priamo na letisku - takto som riešil napríklad tak let na agentúrne školenie s Ogilvy PR Praha na Malorku, ako aj našu (doteraz) poslednú dovolenku v Turecku. Trošku to pomáha:-)...Utešuje ma aj to, že s touto mojou fóbiou nie som sám, že je nás viac. Myslím, že napríklad aj taká futbalová legenda Jozef Adamec nemal a nemá rád lietanie. Keď hrával v šesťdesiatych rokoch minulého storočia na vojenčine v Dukle Praha (verím, že tento futbalový údaj je správny:-) a tá bola na víťaznom turnaji v New Yorku, Jožo Adamec chýbal. Práve kvôli lietaniu. Ale raz za čas predsa len do toho lietadla nastúpiť musíme. Už len pre radosť iných. Ja tak urobím cez toto leto pre radosť môjho synátora. Majo už mesiac básní o tom, že bude letieť na lietadielku „skajjuroperlajns“. No ako otec predsa musím tiež letieť s úsmevom na tvári, nie? Vážení, musím končiť. Mne je totiž už len pri pomyslení na let a vyťahovaní spomienok na lietanie za týchto pár minút zle...