1. Stopka za dve tisíckyPonáhľam sa na pracovné stretnutie za klientom do Nových Zámkov. Stretnutie máme o 11h uňho v kancelárii v centre mesta. Tabuľu Nové Zámky v smere od Bratislavy míňam o desať minút jedenásť, idem teda akurát tak „na knap“. Keďže ale mám ešte malú časovú rezervu, rozhodujem sa pred spomenutým stretnutím natankovať na pumpe, ktorá je (bola) v Zámkoch zo smeru od Nitry po pravej strane.Po natankovaní z pumpy vychádzam na vedľajšiu cestu a z nej odbočujem na hlavnú. Svetlá na križovatke nesvietia, tak dávam klasicky prednosť v jazde a bez zastavenia sa napájam na hlavnú. Okamžite však chápem, že je zle. Päťdesiat metrov ďalej stoja policajti a „placačkou“ dostávam znamenie, aby som zastavil.„Pán vodič, prosím doklady. Viete, akého priestupku ste sa dopustili?“„Nie, neviem,“ odpovedám pravdivo, stojac pri kufri a hľadajúc v taške doklady. Ešte raz si prehrávam v hlave situáciu – svetlá na semafore nesvietili, prednosť som dal...Vedľa policajta stojí jeho kolega s ďalším šoférom – nešťastníkom ako ja.„Ani vy ste nezastavili na stopke,“ pomáha mi s odpoveďou kolega šofér.„Na akej stopke?“ pýtam sa začudovane.„Vy si nevšímate dopravné značky na ceste?“ krúti hlavou policajt.„Všímam, ale značku „stop“ som si nevšimol. Nie som zo Zámkov, naozaj som ju asi prehliadol,“ priznávam skrúšene, nervózne pozerajúc na hodinky.„No to by bolo za dvetisíc, ale – dám vám to len za tisíc. Pán šofér, viete, dopravná značka „stop“ nebýva na cestách len tak pre nič za nič, ale...“ policajt sa púšťa do prednášky o značkách. Inokedy by som si ho určite rád vypočul, dúfajúc, že vďaka záujmu mám šancu pokutu ešte znížiť. Ale keďže sa ponáhľam...„Prosím vás, tu máte peniaze, ponáhľam sa,“ podávam policajtovi pokutu vo forme tisícky. Čakám bloky, ale namiesto nich dostávam hubovú polievku...„Vy mi chcete dať úplatok? Vy si myslíte, že tu sme úplatní? Pán vodič, takto nie!“Idem do kolien zo zúfalstva, neviem, o čom točí. Veď mi povedal výšku pokuty, ktorú chcem zaplatiť! „Nie, to je tá pokuta, prosím, dajte mi bločky, ponáhľam sa,“ odpovedám.„No tak ale to bude za dvetisíc, za tú stopku,“ počujem konečný verdikt. Keďže v peňaženke dvetisíc nemám, auto nechávam na miesto a idem do bankomatu vybrať peniaze. Následne konečne platím a odchádzam...Na stretnutie som prišiel 11,15h. Po ňom som sa ešte raz previezol cez tú bočnú cestu so stopkou. Tá stopka bola tak prekrytá konármi stromov, že človek neznajúci pomerov mal naozaj „veľkú šancu“, že ju prehliadne. A keďže svetlá nefungovali… Keď som tam bol druhýkrát, už fungovali. Kým hliadka už nie. Veď pri fungujúcich svetlách už aj tak nebolo koho chytať za nezastavenie...2. Neoznačení (asi) policajtiV ten večer som mal jedno stretnutie v Žiline, ktoré sa pretiahlo až do ranných hodín. A keďže mám v Domaniži svokrovcov, rozhodol som sa ísť zo Žiliny cestou cez Rajec, do Domaniže, kde som plánoval prespať.Cesta prebiehala v pohode, ak som na nej stretol tri autá, tak to je veľa. Hodiny ukazovali pol tretej ráno.Z pokojného šoférovania ma vyrušuje až blikajúce svetlo, ktorým mi v Poluvsí osoba z diaľky dáva znamenie, aby som zastal. Po priblížení a zastavení vidím aj druhú osobu. Obidve majú zelené vesty (a´la maskáče), sú to chlapi ako hora. Obaja so samopalmi. Značku polícia však nevidím ani na vestách, ani na ich aute.„Doklady prosím,“ počujem od jedného z nich. Srdce mi divoko bije, mám veľký strach. Radšej sa však nič nepýtam. Okolo nie je okrem nich ani živého ducha.„Prečo idete touto cestou, keď máte ešpézetku Dunajská Streda?“ pýta sa ma začudovane človek so samopalom. Asi policajt, ale – ako to mám vedieť, že ním naozaj je?„Žijú mi tu svokrovci, idem k nim spať,“ odpovedám. Tep od strachu cítim až v krku.„Tak choďte,“ chlap mi naraz prekvapujúco rýchlo vracia papiere a púšťa ma ďalej.U svokrovcov som si musel dať panáka. Taký som bol vystrašený. Ono to asi boli policajti. Ale v tú nočnú hodinu mi to skôr pripadalo ako na scénu z nejakého thrilleru. Čo by sa stalo, ak by som im nezastavil? Ako má človek vedieť, kto je a kto nie je policajt?
O prehliadnutej "stopke" a neoznačených policajtoch
Včera som v Reportéroch na STV videl reportáž o jednej vodičke, ktorú po porušení dopravných predpisov začalo prenasledovať neznáme auto (nebolo označené, takže nevedela že ide o políciu). Po tom, ako po ďalšom porušení pravidiel cestnej premávky (už vediac či tušiac, že sú to policajti) zastavila, jej chceli zobrať vodičák. Ona to „chcela riešiť peniazmi“. Policajti to pochopili ako pokus o korupciu, pričom ona vraj mala na mysli iba zaplatenie normálnej pokuty. Nechcem hodnotiť jej konanie, ani ju obhajovať. Len sa chcem podeliť o moje dva zážitky s policajtmi spred niekoľkých rokov, ktoré mi napadli pri sledovaní zmienenej reportáže. Týmito príbehmi nič nenaznačujem. Predovšetkým na prvom sa v súčasnosti skôr už iba smejem.