Policajná (ne)logika

„Prosím vás, môžeme prejsť? My ideme do Rajca, cez Pružinu a Domanižu, nejdeme do Považskej,“ sťahujem okienko na aute a vysvetľujem uzimenému príslušníkovi. „Nie, pokračuje smerom na Púchov!“„Ale my chceme za Visolajmi odbočiť na Pružinu, nechceme ísť do Považskej Bystrice. Prečo nás nechcete pustiť?“„Máme príkaz odkláňať dopravu, prišlo k upchatiu komunikácií pri Považskej,“ nedá sa odbiť policajt.„Ale komunikácia smerom na Visolaje je takmer prázdna, prečo nemôžeme prejsť? My nechceme ísť do Považskej!“„Ja vám cestu uvoľniť nemôžem, pokračujte ďalej. Ale ak chcete na Visolaje, pri Kočkovciach sa otočte smerom na Belušu a následne odbočte na túto cestu, ale z druhej strany,“ ukazuje policajt istú ústretovosť. „Ak nám však radíte dostať sa na vami odklonenú cestu z druhého smeru, aký význam malo zatarasiť ju?“ neviem pochopiť, prečo nás potom nechce pustiť. Snažím sa aspoň hľadať istú logiku za jeho striktným postojom nepustiť nás.„Pokračujte v smere na Púchov!“ končí príslušník direktívne rozhovor. A ja radšej odchádzam. Nemá to zmysel. Táto dišputa nikam nevedie.Pri Kočkovciach sa točíme, a o pár minút už smerujeme na Visolaje, tak ako nám bolo poradené. Príslušníka míňame z druhej strane, vidím, že pri ňom stoja dve ďalšie autá. Chcú takisto prejsť, tak ako my. Nepodarí sa im to. Veď zákaz je zákaz. Musia to skúsiť z druhej strany. A logický dôvod, prečo tak musia urobiť, nech nehľadajú...