Prečo mám rád USA?

Moja prvá skúsenosť s Amerikou sa tiahne späť ešte do leta roku 1991. Čakali ma vtedy tri mesiace v krajine snov, u vzdialenej rodiny. Hlavný stan som rozložil v Bronxe, okrem toho som v rámci „ukazovania ma po rodine“ precestoval aj kus Pennsylvánie. Keďže moja rodina patrí do typickej americkej strednej triedy (pamätám doteraz, ako sa teta vždy zohla, keď videla na zemi čo i len jeden cent ležať), prvý obraz o Amerike som si vytváral prostredníctvom obyčajných „hardworking“ ľudí, ktorí sa musia riadne obracať, aby prežili. Počas prvého amerického pobytu som bol fascinovaný doslova zo všetkého. Predovšetkým z New Yorku ako takého - z Manhattanu a jeho mrakodrapov (vrátane Dvojičiek), zo Sochy slobody (moja teta sa priznala, že aj pre ňu to bola prvá návšteva Sochy slobody v živote – práve preto, že žila celý život v „Big Apple“ a mala sochu na dohľad, každý deň si hovorila, že sa na ňu pôjde pozrieť „zajtra“, nakoniec však išla až na dôchodku, spolu so mnou). Bol som prekvapený, že som na Manhattane našiel aj slovenský katolícky kostol, v ktorom sa každú nedeľu o desiatej hodine stále slúžili sväté omše v slovenčine. Je to taký zvláštny pocit – prechádzate sa medzi mrakodrapmi, naraz vstúpite do kostola a v ňom počujete rodnú reč. Nie som patetický, ale dostalo ma to. Počas tých troch mesiacov som nevynechal ani jednu omšu.Život v pennsylvánskych mestečkách a dedinkách, majúcich aj vďaka množstvu Slovákov, ktorí sa v danom kraji usádzali na prelome 19. a 20. storočia, je trošku ťažší ako „v meste, ktoré nikdy nespí“. Ale len pre niekoho. Pamätám si stále na mestečko Lansford, ktorého cintorín je takisto posiaty menami prisťahovalcov, ktorí v tomto kraji desaťročia dozadu hľadali lepší život pre seba a pre svoje deti. A takisto na ľudí z Lansfordu, v tvári trošku viac strápených ako som videl na tvárach členov nekonečnej ľudskej riavy v New Yorku. Dôvod? Problémy so zabezpečením živobytia. Na rozdiel od konca 19. storočia, kedy živobytie pre prisťahovalcov zabezpečovali bane, v čase môjho pobytu sa iba ťažko hľadala tamojším ľuďom práca. Títo ľudia by však (aspoň tak mi povedali na viacerých BBQ parties) napriek ťažšiemu životu nemenili. Pokojnejší život v čarokrásnej krajine je pre niekoho vzácnejší ako super džob vo veľkomeste.Počas druhého pobytu „za mlákou“, v lete 2002 (opäť to boli tri mesiace), som si už pripadal v Bronxe i v New Yorku ako doma. Poznal som „náš dom“ na Laconia Avenue, poznal som aj cestu na najbližšie metro na Allerton Avenue. Neznámy už pre mňa nebol ani Manhattan, ani socha. Nová skúsenosť ma však predsa len čakala – dva mesiace som pracoval v jednej spoločnosti na „potlač tričiek“. Firmička sídlila v Brooklyne, každé ráno som preto musel stávať o piatej, aby som to na pol ôsmu vôbec stíhal. A potom osem hodín monotónnej práce, podľa predloženého vzoru potlač tričiek. Firmu vlastnil Poliak, väčšinou v nej zamestnával Mexičanky. Plat bol 3,75 dolára na hodinu, čo myslím vtedy bolo na úrovni minimálnej mzdy. Mne ako študentovi to však nevadilo. Pokiaľ platil. Po dvoch mesiacoch prestal, poslednú týždňovú mzdu som už nevidel. Ako skúsenosť to napriek tomu bolo nezaplatiteľné. Zatiaľ posledný (a doteraz najdlhší) pobyt v USA ma čakal v rokoch 1996-1997. Bol to takmer celý rok, väčšinou z toho som žil a študoval ako visiting scholar na The University of North Carolina v Chapel Hill. Fantastická skúsenosť spoznať fungovanie americkej univerzity a na nej na vlastnej koži zakúsiť štúdium masovej komunikácie a žurnalistiky. Ešte väčšou skúsenosťou však bolo spoznať a viesť obyčajný život v tejto časti USA. Chapel Hill, to boli v podstate tri paralelne vedľa seba vedúce dlhé cesty, okolo ktorých boli roztrúsené domčeky. Kopcovitá krajina (už podľa názvu mestečka), a keďže som sa po meste presúval ako typický študent horským bicyklom, mal som pocit, že sa po roku zo mňa stane druhý Lance Armstrong.Profesori na škole boli úžasní. Nielen z odborného hľadiska, ale aj ľudského. Jednému profesorovi sme tak viacerí zahraniční študenti každú chvíľku chodievali na BBQ, druhý mi zase vybavil mesačnú stáž v jeho novinách v Texase. A tak som mal česť stráviť istý čas aj v mestečku El Campo pri mexických hraniciach, mesiac som tam pôsobil ako redaktor v miestnom týždenníku El Campo Leader News. El Campo mi pripomínalo typický slovenský vidiek. Po cestách traktory, väčšina ľudí farmárčila na svojich pozemkoch. El Campo ma prekvapilo aj svojou moravskou minulosťou. Priznávam, že som nevedel, že emigranti z Európy (vrátane ľudí z Moravy) onoho času najskôr prichádzal do Ameriky cez texaský prístav Galvestone, pričom sa logicky v Texase aj usádzali. A tak sa čeština vtedy stala štvrtým najrozšírenejším jazykom Texasu, po angličtine, španielčine a nemčine. Napriek tomu, že som v El Campo našiel už iba druhú či tretiu generáciu prisťahovalcov, najmä tí starší česky ešte rozumeli. A k svojim koreňom sa aj hrdo hlásili.Perličkou môjho pobytu v El Campo bolo nájdenie Bednárovcov. Typická americká rodina, s predkami z Moravy. Po celý čas ma pozývali k sebe na večeru (pozvania som prijímal:-) a neustále ma presviedčali, že musíme byť rodina. Nakoniec som súhlasil.Mám rád obyčajnú Ameriku. USA, to nie je iba New York. Ani Los Angeles. Pravá Amerika sa nachádza v malých mestečkách a dedinkách v Pennsylványi, v Texase, v Severnej Karolíne. Amerika, to je aj život v El Campo. A vo veľa ďalších, naoko bezvýznamných mestách a obciach, v ktorých svoje obyčajné životy vedie väčšina obyčajnej americkej populácie. Ak človek aspoň trošku spozná aj tieto časti USA, musí si Ameriku zamilovať...