Babičky a ich špeciality

Keď som pred 17 rokmi trávil ako študent prázdniny u rodiny v ďalekom New Yorku, jedna z vecí, na ktorú ma príchode príbuzní upozornili, boli šišky v Dunkin Donuts. Vraj také dobré šišky som ešte v živote nejedol. A že na ne určite párkrát skočíme...Nuž, skočili sme dvakrát. Prvý a posledný. Tie šišky mi teda vôbec nechutili. Keď som ich porovnal so slovenskými, ktoré nám doma robili obidve babičky, tak tým nesiahali ani po lekvár. Za ušami som sa ani zďaleka v Dunkine neoblizoval.Podobne to bolo/je napríklad aj s lokšami. Či s pagáčikmi. Neviem to presne popísať, v čom boli/sú iné ako obdobné výtvory, ktoré človek v súčasnosti môže dostať aj v niektorých reštauráciách či bufetoch. Už len tá vôňa z babkinej (jednej i druhej) letnej (alebo aj zimnej) kuchyne bola iná. Šírila sa po celom dvore. Vkradla sa na povalu. Cítiť ju bolo na verande. Dokonca aj na ulici. A to láskyplné podanie... Aj obyčajnú krupicovú kašu vedela, v tomto prípade najmä stará mama z otcovej strany, fantasticky pripraviť. Vždy bola (tá krupicová kaša) taká riedka, pomaly sa z taniera vylievala. Posypaná grankom a práškovým cukrom. Juj, dal by som si bez okolkov aj teraz! Musím ale (pochvalne) priznať, že v príprave krupicovej kaše sa moja manželka babičke vyrovnala už dávno. Aj jej kaša sa vylieva z taniera. A čo lokše, pagáčiky či šišky? Tie moja manželka robí tiež dobré. Dokonca výborné. Napriek tomu, že tie babičkine bývali iné, môžu byť s ňou obe staré mamy, pokiaľ sa na nás tam zhora pozerajú, spokojné...