Láry Fáry lážo-plážo

Začalo to pritom s dobrým úmyslom. Keďže rodičia toho mali za posledné dni dosť, po 30 rokoch prerábajú dom, chcel som, aby si mamina odpočinula a nemusela pripravovať obed na Veľkonočnú nedeľu. Pozval som ich preto, a takisto rodinu mojej segry, na obed do Trnavy.„Neblázni, však nás vyženú, čo na Veľkú noc otravujeme,“ snažila sa mamina najskôr o menší protest. Vraj čo na to aj ľudia z našej dediny povedia, že neobedujeme na sviatok doma. Nakoniec však na moju veľkú radosť prikývla a spolu s ocinom pozvanie prijali.Miesto pre šesť dospelých a tri deti som rezervoval radšej deň vopred... „Samozrejme, varíme,“ odpovedal na moju kontrolnú otázku, či sa na šibačku u nich najeme, majiteľ reštaurácie. Zmienená reštaurácia má kapacitu asi 35 miest, keď sme prišli, pri jednom stole sedela „skupina“ podobná našej, to je asi 10 ľudí.„Kto z vás to včera objednával?“ pýta sa nás pri usádzaní sa čašníčka.„Ja,“ priznávam sa, hoci zmysel jej otázky v prvom momente nie veľmi chápem.„Chcem Vás upozorniť, že budete chvíľku čakať, mali sme nahlásenú ešte jednu skupinu, prišli pred vami. Majiteľ o nich nevedel,“ upozorňuje ma s vyľakaným pohľadom.„No v poriadku, môžeme si objednať aspoň nápoje?“ pýtam sa, ale už s menšou obavou. Paniku zatiaľ nechytám, rátam maximálne s 30-45 minútovým čakaním.Hodiny ukazujú asi 12,35. Čašníčka nám rozdáva jedálne lístky.Treba povedať, že nápoje máme na stole do takých 15 minút. Čo je ešte akceptovateľné. A keďže sa čašníčka okamžite pýta, či sme si už vybrali, obava z dlhého čakania ma opäť opúšťa. „Ja si polievku nedám, aby som zjedol druhé,“ rozhoduje sa najskôr ocino ako jediný z nás. Nakoniec ho prehovárame...Po objednaní sme sa zarozprávali. Na čas sme aj na čas zabudli. A keďže polievka bola na stole, v prvom momente nám ani „druhé“ nechýbalo.Z dišputy nás vytrhávajú až sestrine deti...„Kedy to už prinesie, som hladný?“ ozýva sa ako prvý jej syn Paľko.„Mami, ona na nás zabudla,“ pridáva sa s obavou Zuzka, dcérka.Pozerám na hodiny, je pol druhej.„Vydržte, už to každú chvíľku určite donesie,“ snažím sa decká aspoň trošku utešiť.„Taťo, kedy budú hranolky?“ utešovanie zjavne nezaberá, k hladošom sa pridáva aj môj Marek. A postupne aj Barborka, začína plačkať.Sú už takmer dve hodiny, a čašníčka stále obsluhuje vedľajší stôl.„Mohli sme radšej doma ostať, vytiahla by som z mrazničky kura a už by sme boli dávno najedení,“ ozýva sa hladná mamina.„My sme ráno jedli len málo, preto sú decká hladné,“ pridáva sa sestra. Jej deti sú od hladu už o trochu viac protivné, o Barborke ani nehovoriac.Dve desať prichádza k nášmu stolu čašníčka, či chceme ešte niečo piť.„Prosím Vás, malá je už strašne hladná, môžete priniesť aspoň jej palacinky?“ pýta sa, ešte s dosť veľkou dávkou trpezlivosti, manželka.Ja ale už trpezlivosť strácam. „Môžem sa spýtať, koľko ešte budeme čakať? Sme tu už takmer hodinu trištvrte, a stále čakáme na druhé jedlo. Koľko by sme čakali, keby bola reštaurácia plná?“„Vedúci nevedel, že okrem vás je tu ešte jedna rezervácia. A máme len dva horáky, nestíhame variť. Ja viem, o čom hovoríte,“ odpovedá čašníčka trošku zmätočne. A prekvapuje ma, že v jej slovách nenachádzam žiadne prepáčte, žiadne ospravedlnenie. Mňa dva horáky nezaujímajú...„Ak máte len dva horáky, tak priestor zredukujte na polovicu,“ dodávam na záver našej minidebaty.Asi dve osemnásť prináša Barborke palacinky, Majovi syr s hranolkami a kečupom a segre kečup. Sestra so zúfalstva lyžičkou kečup aj koštuje. Ja ujedám Majovi dve-tri hranolky.„Jožko, už vydrž prosím Ťa,“ karhá ma polovička.Zvyšné hlavné jedlá nám po dvoch (dva horáky nepustia) nosí pani hlavná ďalšiu dobrú polhodinu. Švagrove zemiaky sú pritom studené ako psí čumák, ryba jeho syna Paľka zmrznutá a nedopečená. A špagety mojej sestry zase prevarené. Keď sa ich moja manželka (je trošku asertívnejšia ako segra) rozhoduje vrátiť, kuchárka ju šokuje stručným: „Máte pravdu.“Bodku sa ne/veselou Veľkonočnou nedeľou v reštaurácii dáva čašníčka potom, ako jej manželka a sestra vytýkajú prevarené špagety... „Môžete volať majiteľovi, tu je číslo. Už som mu aj ja volala a povedala svoje. Veď teraz sa pokazila tlačiareň a ja vám nemám ako účet vytlačiť!“Moja polovička majiteľovi aj volá. Ten ani necekne. Len na záver oznamuje, že platíme len nápoje.Pointa nie je v tom, že sme jedli zadarmo. Ale celkove vo vnímaní biznisu v tejto reštaurácii. Na jeho presné pomenovanie by stačila menšia zmena v názve podniku. Nie Láry Fáry, ale Lážo-plážo. Avšak s tým rizikom, že každý hosť si tam pri odchode bude môcť povedať, že prišiel vlastne dvakrát. Prvý a posledný...P.S.: Túto reštauráciu sme mali v minulosti (ešte za iného majiteľa) odskúšanú a so službami v nej sme boli spokojní. Aj preto sme sa pre ňu tentokrát rozhodli.