Nový pohľad na stravovanie

Odvtedy sa mi ďalšie predstavy o jedení nenalomovali. Až dodnes. Vracajúc sa do Bratislavy po diaľnici, zastavili sme sa, hladní ako psi, s manželkou v jednom z motorestov. Pomaly sa schyľovalo k večeru, preto som si chcel dať iba „druhé“ (bez polievky) a k tomu možno nejaký dezert. Pozerám na tabuľu s vyvesenými názvami jedál, aby som si vybral. S hlavným jedlom problém nie je, istí to guláš s knedľou. A k tomu nejaký dezert. V ponuke dezertov na moje prekvapenie vidím na konci aj novinky, ktoré som nikdy ako dezerty nevyskúšal...„Prosím vás, prečo máte medzi dezertami aj párky a praženicu?“ pýtam sa pani kuchárky, čakajúcej na moje prianie, čo mi má naložiť (na tanier).„Jéžišikriste, to nie sú dezerty, aj keď ich tam máme napísané. Inde sa nám už nezmestili!“ nevedel som, že mojou otázkou pani kuchárku tak vážne rozosmejem. Ide sa zadrhnúť od smiechu.„Milka, vidíš, jaké dezerty tam máme? To kto tam dal?“ kričí v smiechu na kolegyňku pri pokladni. Ona asi nie je tá, ktorej sa nezmestili...„Mne to nevadí, ja skôr takéto rozšírenie ponuky dezertov vítam. Prosím si teda ako dezert aj dve nožičky párkov s chlebíkom,“ objednávam aj maškrtu na záver.„Jééj, ja teraz neviem, čo vám povedať. Chcem urobiť všetko tak, aby ste sa k nám vrátili aj nabudúce,“ hovorí teta kuchárka podávajúc mi guláš aj „dezert“.„Nebojte sa, stačí ešte ponuku dezertov rozšíriť o klobásku, určite sa zastavím aj nabudúce,“ dodávam s úsmevom a beriem si svoje jedlo k stolu. Dišputu nad dezertami musím skončiť, inak umriem. Nie od smiechu, to hrozí skôr tetám za pultom, ale od hladu. Pritom s takým „dezertom“ na tanieri by to bola škoda. Ktovie, či si ešte niekedy na takýto chutný a výnimočný dezertík budem môcť brúsiť zuby...