O dedinskej dobrosrdečnosti a Rolincových guliach

Mojim i manželkiným rodičom zvykneme chodiť asi tak raz za mesiac, väčšinou cez víkend. Obidve rodiny bývajú na dedine. A to je vlastne aj kameň úrazu. Na každej takejto návšteve sa na nedeľný obed totiž od jedla stoly prehýbajú. Dedinské gazdinky sú jednoducho také, a mamina so svokrou nie sú výnimkou. Od dobrosrdečnosti by sa rozdali, aj s posledným.Podobne tomu bolo aj dnes u mojich rodičov. Na stole sa (od obeda do večere) objavilo toľko (ja viem, že väčšinou nie práve zdravých:-) dobrôt, že len málokto by odolal. Hitom bola domáca kačička s domácimi „maminými“ lokšami (inak zvažujem založiť organizáciu na záchranu domácich lokší, zdá sa mi totiž, akoby gazdinky, ktoré ich vedeli fantasticky pripravovať, pomaly vymierali). Kačičke sa snažili sekundovať domáca zeleninová polievka, voňajúce rezne, šalátik, jablkový koláč (manželkin). A k tomu čapovaná kofola. Ešte teraz sa mi zbiehajú slinky...Samozrejme, podobné hody môžu chutiť naozaj raz – dvakrát mesačne, nie častejšie. Aj žalúdok by si inak povedal svoje. Ale ak sú naozaj občas, (nielen) správny gurmán si ich dokáže vychutnať. Navyše keď nič iné mu ani nezostáva. Ja keby som aj povedal mamine či svokre, že nemôžem jesť, ak by som odmietol jedlo, ktoré s láskou pripravovali, tak by sa alebo urazili, alebo by si mysleli, že som chorý, keď mi nechutí. Inak počas minulého víkendu na brigáde u našich som videl, že moja mamina je jednoducho taká a nakladá každému, nielen svojim blízkym. Cez onen víkend si to „odniesli“ štyria majstri, ktorí nám pomáhali. Keď jeden z nich uvidel pred sebou na stole tanier s jedlom, skoro mu už vopred zaskočilo. A po tom, ako všetko na stôl donesené (s problémami) zvládol a „oblízal sa za ušami“, skonštatoval: „Gazdiná, dávajte si pozor a nerozmaznávajte si nás. Lebo budeme robotu naťahovať, aby sme sa ešte párkrát mohli vrátiť – kvôli predkladanému jedlu!“Dnes počas obeda a následného nedeľného popoludnia sme sa pri debate dostali k typickej dobrosrdečnosti na dedine, ktorou si domáci zvyknú uctievať hostí. Naši pritom spomínali na dostatok jedla na stoloch aj v ich detských časoch, kedy sa ľuďom žilo oveľa ťažšie ako teraz. Ich mamy (moje už nebohé babičky) však vždy „vyčarovali“ na stôl nejakú tú dobrotu či kus mäska. Ak nie vo všedný deň, v nedeľu určite.Otec dnes pri spomínaní jedného príbehu dokumentoval aj fakt, že na dedine vyrastajú okrem skvelých gazdín takisto ľudia s ohromným apetítom. „Starý Rolinc, ten prosím Ťa na jedno posedenie zjedol 119 slivkových gúľ. A k tomu ešte 2 taniere kyslej polievky so zahybanicou!“Ja by som sa tomu Rolincovi určite nemohol rovnať. Ani nie preto, lebo slivkové gule nemusím. Skôr však pre ten počet, 119 slivkových gúľ je astronomický počet. Veď to už nie sú normálne hody, ale hody lukulské. A po takýchto už bolenie brucha veru hrozí...