Medvídek

Medvídek sa nám pozdával najmä pre svoj príbeh. Paralelne sa rozvíjajúce životné osudy troch manželských dvojíc, ktoré sa poznajú cez manželov, kamarátov zo strednej školy, nastavujú reálne zrkadlo súčasnej generácii tridsiatnikov-štyridsiatnikov, boriacich sa tak s budovaním vzťahov, ako aj s budovaním kariéry. Manželský pár Vilhelmová – Macháček mi bol asi najbližší. Vilhelmová, žena doma na materskej, ktorej (najskôr úspešný a potom čoraz viac neúspešný) majiteľ galérie Macháček vyčíta neporiadok v byte a to, prečo prevádzkuje cukráreň, do ktorej nikto nechodí. Macháčkovi sa postupne ako prvému rozpadá manželstvo, nie pre neveru, ale pre to, že si s partnerkou nerozumejú... Manželstvo druhé kamaráta – gynekológa (Luknár) s Geislerovou sa najskôr zdá byť v poriadku. Až sa neskôr zjaví Fialová (Luknárova milenka) s dcérkou, ktorá je takisto Luknárova. A vyjde najavo sedemročné klamanie, a to nielen v rámci ich manželského vzťahu, ale aj v priateľskom vzťahu jeho kamarátov ku Geislerovej (prečo jej to nepovedali, keď o Fialovej vedeli). Trojan, hrajúci veľvyslanca ČR v Taliansku, sa zdá mať manželstvo najstabilnejšie. Ale len naoko. Jeho žena Talianka sa prizná Vilhelmovej, že dieťa, ktoré čaká, nie je Trojanovo. To, že to Trojan vie (a nielen „to“ - jeho žena postupne rodí jedno dieťa za druhým), sa dozvieme až na konci filmu. S konštatovaním Trojana, že „nie je dôležité veci pochopiť, ale ich prijať“...Medvídek je na jednej strane veselý príbeh, dialógy medzi hlavnými postavami sú určite osviežením filmu. „Lidi se měnej, buzněj,“ na tomto Macháčkovom konštatovaní som sa zasmial asi najviac. Na druhej strane je to aj príbeh jemne depresívny. Stačí na šťastný život naozaj veci vždy iba prijať? Nie je takýto život iba pretvárkou? Takisto – nie je pretvárkou priateľský vzťah, v ktorom si priatelia nehovoria pravdu a majú svoje také vážne tajomstvá, ktoré neskôr, keď sa dostanú na povrch, fatálne ovplyvnia ich vzťahy a priateľstvo? Môžu si vôbec priatelia klamať?Medvídek vyúsťuje do obrazu, ktorý pre nás chlapov nie je asi dvakrát lichotivý. Je to obraz žien (Geislerová s Vilhelmovou), ktoré sa po životnom páde (rozvod) otrasú a vybudujú úspešnú cukráreň. Kým chlapi, tí akoby sa stále hľadali – jeden v síce prežívajúcom, ale neúprimnom vzťahu (Trojan), druhý (Luknár) v pokračujúcom záletníctve. Jediný Macháček akoby pochopil. A hoci film (aspoň pre mňa) neskončil jasne, či sa dal Macháček s Vilhelmovou opäť dokopy, minimálne však naznačil, že sa ich vzťah upravil, aspoň do priateľskej roviny. A Macháček sa stal reklamnou tvárou Vilhelmovej cukrárne...Na záver len súhlasím s režisérom Medvídka Janom Hřebejkom. „To, že sa niekto tvári ako víťaz, ešte neznamená, že ním naozaj aj je.“ Toto by mohlo byť asi jedno z ponúkaných posolstiev celého filmu. Spolu s odkazom, že nevera či krachujúce manželstvo sa dajú liečiť aj pečením tort a´la Medvídek. V živote je jednoducho dôležité veci prijať, a snažiť sa žiť ďalej...