Predtucha a Vratné lahve

Nebudem sa tu venovať obsahu filmu, veľa z vás ho určite videlo, minimálne sa o základnej dejovej línii filmu dočítalo v médiách. Krátko sa chcem ale zamerať na moje/naše dojmy z filmu. Ešte teraz o Vratných lahvách občas rozmýšľam. Viem, čím ma film najviac zasiahol. Tým, že bol zo života. Bez ohľadu na to, že niektoré scény Svěrák nadsadil.Vratné lahvy sú ďalším dôkazom, že aj o starnutí sa dá nakrútiť film s nadhľadom. A s potrebným humorom. Kedy človek uverí, že aj jeseň života môže byť krásna. Vtedy, keď človek nie je sám. Keď má čo robiť. Keď je pre spoločnosť potrebný. Keď ho ešte dokáže (neškodne) očariť druhé pohlavie. Ale i vtedy, keď je milo roztržitý a vie sa tešiť zo života.Vratné lahve sú srandovný film, párkrát mi (a z reakcií iných som súdil, že aj druhým návštevníkom kina) išiel bránicu natrhnúť od smiechu. A čo sa mi navyše páčilo, nie je zbytočne patetický. Pre niekoho síce mohol zbytočnou patetickosťou zaváňať let balónom v závere filmu, ktorý hlavný hrdina Tkaloun (Zdeněk Svěrák) objedná pri príležitosti výročia sobáša pre svoju manželku a v balóne jej vyzná lásku. Ja som túto scénu ale mohol. Možno aj preto, že niečo podobné som vymyslel pre moju polovičku ja sám minulý rok v septembri, pri rovnakej príležitosti. A tiež nevedela až do poslednej chvíle, kam ide...:-). Ale späť k filmu. Vratné lahve mi dejovou líniou trošku pripomínali iný skvelý český film, Babí léto, v ktorom koncertovali už nebohí Brodský a Zázvorková. Aj tam si, najmä Brodský, robil zo starnutia srandu. Aj keď v Babím léte už nešlo o jeseň života, ale o chvíle dvoch ľudí na sklonku života.Vratné lahve nie sú iba scenáristickým, hereckým a režisérskym koncertom starého a mladého Svěráka. Sú aj o rovnako dobrých Kolářovej, Macháčkovi, Vilhelmovej, Landovskom či „našej“ Turzonovovej. Vratné lahve jednoducho stoja za to ich vidieť. A aj keď mám predtuchu, že Oscara nezískajú, podľa mňa sú lepšie ako Kolja...