Aj u nás na dedine zabíjame

Milujem dedinskú zabíjačku. Najmä pre jej neopakovateľnú atmosféru. Niekedy mávam pocit, že počas zabíjačky nejde ani tak o to mäso a všetky výrobky, ale o stretnutie rodinných príslušníkov a prebranie tých vážnejších i menej vážnych rodinných, dedinských, ale i celospoločenských tém.Na zabíjačky u nás pamätám od raného detstva. Mohol som mať asi 6-7 rokov, keď som pod dozorom „dospelákov“ vo veľkom kládol pod kotol a „držal prasiatko za chvost“. Zabíjačky u starých rodičov, to bol v detských očiach jeden velikánsky zážitok. Ráno úderom 6 hodiny sa dvor zaplnil širokým rodinným príslušenstvom. Veď rátajte so mnou. Prasa zabíjal Vilo, syn brata môjho dedka (aj „normálne“ pracoval ako mäsiar, takže mali sme ho doma). Z mužov zvyčajne na zabíjačke Vilovi asistovali dedko, môj otec, dedkov brat, Vilov brat, dedkov švagor a jeho syn (toho švagra:-). Suma sumárum to značilo 7 chlapov. Zo žien zabíjali obidve moje babky, moja mamina, striná. Takže spolu spolu 11 ľudí na dvoch bravov!!!Toľký počet ľudí však bol potrebný, v takom prípade sa totiž nikto príliš nenarobil. Pripadalo mi to ako na hokeji, aj my sme pomyselne mohli striedať dve pätorky počas „zabíjačkového zápasu“...Zabíjačku každý rok neoficiálne odštartoval „štamprlík“, ktorý nalial dedo každému účastníkovi veľkého rodinného happeningu. Zahriať sa veru aj bolo treba, v osemdesiatych rokoch minulého storočia sme sa k bravom neraz museli prebíjať závalmi snehu. Nie ako teraz, keď zabíjame väčšinou v blate...Keďže ráno pred zabíjačkou je čas ako som už spomínal maximálne na štamprlík, ale nie na raňajky, všetkých vždy ráno pri zabíjaní motivovala a motivuje aj vidina prvej pochutiny, ktorou u nás bývajú mozgy a podbradok. Tu mám len jediné slovo – famóznééé!!! Keby som mal zabíjať len kvôli mozgom, tak budem zabíjať profesionálne aj raz do týždňa. Mozgy s chlebíkom a cibuľkou. Ale aj podbradok s chlebom. To je ako mi hovorievame „požer“, ktorý sa len tak nevidí. Zabíjačka u dedka sa onehdy každý rok nakoniec zvrtla na takú priateľskú politicko – ekonomickú debatu. Tak ako tomu býva teraz. Ktorý politik čo zvrzal. Kto komu drukuje. V tom čase sa preberali najmä Husák, Biľak, Šlapka. A zvonka Gorbačov a Reagan. Časť zabíjačkového scenára tvorili aj protikomunistické vtipy. Najmä môj ocino ich obľuboval – a väčšinou už pred koncom vtipu, ktorý rozprával, sa tak začal rehotať, že všetci ostatní od smiechu plakali. Bez ohľadu na to, aký vtipný vtip skutočne bol...Dospeláci na zabíjačke „brávali“ aj mňa, pochopiteľne:-). „Jožko, čo nové v športe?“ zvykli nadhodiť tému. A ja som „išiel“. Každý vo vtedajšom Československu vážny šport, rad za radom. Úprimne – najradšej som mal zabíjačky počas hokejové turnaja O cenu Izvestijí. „Jožko, choď pozerať, a cez prestávku nám prídeš povedať výsledok. Chleba síce lacnejší nebude keď vyhráme, ale aj tak nás to zaujíma,“ sprisahanecky zvykol na mňa žmurknúť dedko. Jeho povolenie prebilo vždy otcov či mamin nesúhlas. Jednoducho keď som musel vo vyššom (rozumej dedkovom záujme) ísť pozerať, tak som musel...Zabíjačka vždy končievala oldomášom. Počas neho sme sa, unavení ako psi, najedli na prasknutie, zaspomínali na veci rodinné i nerodinné, vypili si (teda nie my decká, ale „starí“:-) – tí čo zabíjali). Nikto sa vtedy neponáhľal...Aj dnes sa tešievam na zabíjačky. Aj keď – už to nie je taký rodinný happening ako onehdy. Starí rodičia ani striná už nežijú. Vilo už nezabíja. Ani oldomáš už nemá v zabíjačkovom scenári také pevné miesto ako v minulosti. Ešte že ten štamperlík a mozgy zostali:-)...