Ako Borka na oblohe márne slnko hľadala

„Tati, slniečko padlo z nebíčka!“ informuje nás mierne zmätená trojročná dcérka.„Akože padlo z nebíčka?“ pýtam sa, pohrúžený do šoférovania. Z mojej odpovede najskôr cítiť, akoby som občasné padanie slnka z nebíčka pripúšťal, a len teraz ma to trošku prekvapilo.„No, nie je tam. Padlo dolu,“ vysvetľuje dcérka.„Nie, nepadlo z nebíčka, povedz ocinovi. Slniečko predsa dolu nepadá, slniečko zapadá!“ preberá pedagogickú úlohu manželka.„A prečo odpadá?“ dcérka je teda riadne zvedavá.„Nie odpadá, zapadá. Bude nôcka, išlo si odpočinúť. Teraz ho na oblohe vystrieda mesiačik. A ráno vyjde slniečko opäť,“ pokračuje manželka.„Mami, aj ja by som chcela do nebíčka za slniečkom a mesiačikom,“ prosí po chvíľke dumania dcérka.„Nie, ty si ako hviezdička prišla k nám a teraz si tu s nami. Do nebíčka máš ešte čas ísť,“ pripájam sa opäť do debaty. Už raz s tým nebíčkom Barborka prišla. Aj vtedy, aj teraz sme jej vysvetlili, že túto prosbu jej nevyplníme. Zdá sa, že pochopila... „Tak dobre, tati, zostanem s tebou a s maminkou a s Majkom.“