Ako Majo chcel spať s kolobežkou a Barbora s mackom

Recept na krásne Vianoce je pomerne jednoduchý. Na začiatok si stačí uvedomiť, že čaro Vianoc tkvie v ich duchovnom bohatstve, nie v materiálnom. A že ak sa človek „vianočne“ správa a koná v priebehu celého roka, na tie tri dni nemusí robiť nič výnimočné, iba sa správať a konať tak ako vždy. Nemusí byť nervózny z toho, že ho čakajú tri dni štylizácie do polohy, ktorú počas roka nepozná. Žiadnu masku nepotrebuje.Čaro Vianoc je skryté aj v istom očakávaní, počúvaní a odpúšťaní. V trpezlivom očakávaní príchodu Mesiáša, ktorý prišiel na svet, aby nás vykúpil. V počúvaní svojho vnútra a následnej snahe bojovať so svojimi neduhmi s cieľom snažiť sa biť stále lepším. Takisto aj v počúvaní druhých, najmä tých, ktorí sú dolu. Človek sa môžu na druhého pozerať zvrchu len vtedy, keď mu chce pomôcť vstať. A nakoniec v odpúšťaní tým, ktorí nám ublížili. Miluj blížneho svojho ako seba samého by malo byť počas vianočných sviatkov samozrejmosťou.Krásne Vianoce sú však najmä vtedy, keď pri štedrovečernom stole nie je ani jedna stolička voľná. Táto podmienka je síce jednoduchá, ale život jej niekedy urobí škrt cez rozpočet. Viem, o čom hovorím. Pred dvoma rokmi sme priamo na Štedrý deň pochovávali babičku. Dožila sa síce požehnaných 90 rokov, ale jej odchod napriek tomu bolel. A Vianoce tie dva roky dozadu krásne byť nemohli, pretože babičkine miesto pri stole bolo prázdne...Môj nebohý dedko z otcovej strany vždy začínal svoje životné plány slovami: „Keď dožijeme...“ Nie vždy som ako malý chlapec chápal, prečo by sme „nemali dožiť“. Teraz, čím som starší, chápem a aj používam jeho vetu čoraz častejšie. Dožiť sa, to znamená byť obdarovaný pevným zdravím, je základom. Dožiť sa Vianoc a stretnúť sa na Vianoce v rodinnom kruhu či so svojimi najbližšími „v plnej sile“ je tou najdôležitejšou podmienkou krásnych Vianoc.Krásne Vianoce sú pre mňa vtedy, keď druhí žiaria šťastím. Rád obdarovávam . Aj tohto roku som sa nevedel vynadívať najmä na „náš“ dorast, ako sa tešil zo všetkého. Najmä u Mareka sme šťastní, ako intenzívne už Vianoce napriek autistickému hendikepu prežíva. Ešte pred 2-3 rokmi sme mali pocit, že Vianociam nerozumie, netešil sa z darčekov – jednoducho celé Vianoce vtedy šli nejako „mimo neho“...Majko sa tohto roku už aj tri týždne pred dňom „D“ deň čo deň pýtal, kedy príde Ježiško a či prídu naozaj Vianoce. Veľmi dobre pritom vedel, čo by od Ježiška chcel. A pred spaním po modlitbičke svoje prosby vždy opakoval, aby sa k nemu (Ježiškovi) aj dostali. Keďže moja mamina opatruje starých ľudí v Rakúsku na dvojtýždňových turnusoch, vyšla jej tohto roku služba na Vianoce – takže u starých rodičov sme darčeky rozbaľovali o 10 dní skôr. Avšak po tom, ako Majo u babky videl „skorší“ vianočný stromček, si už nedal povedať, že Ježiško k nám príde neskôr. Nakoniec sme ho (Ježiška) naveľa prehovorili a stromček doniesol už týždeň pred Vianocami. Dva -tri dni pred Vianocami už Majo obrazne ani nedýchal, v rámci možností sa pritom snažil poslúchať, len aby Ježiško priniesol darčeky. A všade v meste, kde videl stromček, sa pýtal, či sú toto Vianoce a kde je jeho darček. Na Štedrý deň pekne ako „veľký“ sedemročný chlapec dodržal menší pôst a Štedrú večeru zjedol bez reptania, všetky chody. Večer do polnoci nemohol od vzrušenia zaspať nad tým, čo všetko pod stromčekom našiel. S kolobežkou chcel aj spať...A Barborka? Tá vo svojich 1,5 rokoch mala tiež prvé „vážnejšie“ Vianoce. Na rozdiel od minulého roku už určite registrovala vianočnú výzdobu a aj darčeky. Presvedčila nás sama, keď po rozbalení svojho darčeka, velikánskeho plyšového macka, sa na ňom polhodinu pováľala, a na to ďalšiu polhodinu kráčala dokola vysmiata po obývačke opakujúc nové slovíčko, ktoré sa práve naučila: „Dačeky!“ A nakoniec tiež s ním (mackom) aj spať chcela...Nevadilo, že nebol sneh. Nevadilo, že polnočná bola u nás už o pol jedenástej. Nevadilo, že som sa (a to asi nielen ja) tak doma pri štedrovečernom stole, ako aj na návštevách u susedov a u jedných aj druhých rodičov jemne povedané „prejedol a prepil“, čoho výsledkom sú dve „kilá“ navrch. Trošku síce vadilo, že moja mama bola prvý rok na Vianoce preč od ocina a od nás. Ale mysľou sme boli pri nej, a ona pri nás... Tohtoročné Vianoce boli krásne. A vôbec nie iba darčekmi...