Ako náš Marek spoznal Mikiho a iné príhody

Cestoval pred pár dňami vlakom, pochopiteľne nie sám, ale s manželkou (mojou:-). Sedeli sami dvaja v kupé, rozprávali sa, cesta ubiehala bez problémov. Marek si pozerajúc z okna občas opakoval obľúbené repliky z rozprávok. Do ich kupé si zrazu chcela prisadnúť práve pristúpivšia cestujúca. Tlmočím pointu príbehu tak ako som „kúpil“ od polovičky...Ako tá žena otvorila dvere, Marek sa na ňu otočil a namiesto pozdravu jej hovorí: „Tak ty takto, podaromnica? Prac sa mi z očí!“ Toto všetko podporil gestom ruky ukazujúcej von z kupé. Žena nič nepovedala a bez slova odišla. Asi nechápala slová nášho malého. Pritom on len práve zopakoval jednu repliku z rozprávky Soľ nad zlato. Inak chvalabohu, že to tá žena nezobrala osobne Ak by na jej mieste bol niekto druhý, mohol by byť oheň na streche. A manželka by si zase vypočula, aké nevychované dieťa doma máme...Podobne úryvkom z (tentokrát mne neznámej) rozprávky Marek zareagoval na mňa pred pár dňami počas kúpania vo vani. Bláznime sa ako vždy, ponárame, celá kúpeľňa je pod vodou (polovička nám to v tomto prípade toleruje:-). Maja sa vždy, keď mi uniká preč a prehráva si príhody zo škôlky, snažím vracať späť do reality. Na čo mi znenazdajky s úsmevom hovorí: „Čo mám z Teba, aký úžitok? Žiadny! Žiadny choseň z Teba nemám!“ Viem, že to je z nejakej rozprávky. Odpovedám šplechnutím vody do tváre. Majo sa smeje ešte viac.Jednu milú príhodu sme si zapamätali takisto z minulosti, je to tak 2 roky dozadu. Počas volieb europoslancov mal v jednom z bratislavských nákupných centier menší predvolebný míting spojený s autogramiádou Peter Šťastný. Zhodou okolností sme sa tam na nákupoch vtedy motali aj my. Spolu s Petrom Šťastným tam bol aj premiér. Zbadali sme ich na začiatku akcie, veľa ľudí tam ešte nebolo (či neskôr prišli, neviem). Stojac pár metrov obďaleč, vysvetľujem Marekovi, kto je Šťastný a prečo sa podpisuje druhým ľuďom.„Chceš aj Ty podpis?“ pýtam sa Mareka.Marek sa, zazerajúc na obidvoch, naraz obráti ku mne a nahlas (podľa mňa to museli počuť) povie: „Ja chcem Mikiho!“ Od prekvapenia, že náš malý pozná premiéra, mi skoro zabehlo (podotýkam, že vtedy nemal ani 5 rokov). Doma mi však postupne na fotkách identifikoval aj Paľka, Roba, dokonca aj Georga a Jána Pavla. Bezkonkurenčne najradšej (aj sa pri pohľade na jeho fotku pekne smeje) má však doteraz Vlada...Jednu vec musím povedať – náš malý rozvíjajúcou sa rečou postupne rozvíja aj svoj talent pre public relations (po kom to asi má?:-). Vždy, keď niečo vyvedie a manželka je nahnevaná, objíme ju okolo krku a povie: „To nič, to sa stáva!“ A polovička je väčšinou odzbrojená. Ak to nestačí, má Marek v zálohe ešte jeden výrok (ktorým teda ale naozaj šetrí a vyťahuje ho iba v čase najväčšej núdze): „Už budem poslúchať!” Keď k tomu pridá oslovenie „pani mama“ či „pán otec“, má vyhraté. Inak tak ako Marek väčšinou s úsmevom odráža kritiku na svoje správanie, tak kritikou nešetrí smerom k spolužiakom v škôlke. Keby si to s nimi aspoň vyriešil osobne. Kdeže! On tú kritiku smeruje na rodinných príslušníkov „nešťastných“ detí...Minulý týždeň v nedeľu vychádzame z kostola po omši. Za mnou žena, ktorú som z videnia poznal práve z „našej“ škôlky, do ktorej vodí syna Marcela. „Marcelko neposlúcha, je zlý, strašne zlý!“ obracia sa Marek zrazu na túto pani.„Ale Majo, nevymýšľaj si,“ snažím sa zachrániť situáciu.„Áno, je zlý!“ podčiarkuje Marek.„Je zlý, viem. Viem, že aj Mareka občas bije. Ale inak ho má rád,“ sype si za syna popol na hlavu „pani mama“-). Do nášho rozhovoru vstupuje moja polovička, ktorá sa s Marcelkovou mamou pozná a tykajú si. „Majo trošku rýpe, oni sa s Marcelkom naozaj majú radi,“ uvádza veci na pravú mieru.Majo sa iba usmieva.Na ceste z kostola v ten istý deň, už pred činžiakom, kričí Marek zrazu na pani idúcu po druhej strane cesty: „Števko ma bije a neposlúcha pani učiteľku!“ Stará pani síce nezastavuje, ale na slová reaguje tak, aby sme počuli: „Števko poslúcha!“Moja manželka sa usmieva, štuchá ma popod bok a šušká: „No teda Števko vôbec neposlúcha, aj pani učiteľky sa sťažujú! Števko je najväčší nezbedník z nich, aj toho Marcela bije!“ Vchádzame domov, obidve deti zničené. „Marek, si hladný, budeš jesť?“ pýtame sa ho ešte medzi dverami.„Ném,“ odpovedá, usmievajúc sa od ucha k uchu. Holt, nie obyčajný, ale bilinguálny humorista nám doma vyrastá!