Ako prežiť pubertu a nezblázniť sa

Tú "česť" s pubertou máme nejaký čas (prišlo to tak postupne) už aj my, u nášho Maja. A teda chalanisko sa naozaj mení. Aj povahovo. Napriek tomu, že sme, bez ohľadu na autizmus, uňho už od "malého mala" volili popri prebytku lásky aj (samozrejme v rámci jeho možností) prísnu výchovnú cestu poslúchania a dodržiavania pravidiel slušného správania sa (nielen) v rodine, sú chvíle, keď s ním hormóny lomcujú jedna radosť a je razom pomyselný oheň na streche. A nervy (najmä moje, manželkine a niekedy aj Barborkine:) na dranc. Ale snažíme sa zvládať - okrem iného aj vďaka snahe o humorný nadhľad:)...Pár dní dozadu napríklad, pri príprave do školy na druhý deň, volil na polovičku slovo, ktoré doma nemohol nikdy počuť. A hučal, že kašle na školu. Hodil zošity na zem...Polovička však zareagovala, tak ako vždy, napriek psychickému náporu, rázne. Jeho amok prerušila s vážnou výstrahou, že tak hovoriť a správať sa nebude a že ak by pokračoval, nebudú kamaráti. Na Maja stačia často aj takéto hrozbičky...„Mama, budeme kamaráti, že budeme kamaráti. Nehnevaj sa," Majova sebareflexia býva napriek autizmu relatívne rýchla.„To kto Ťa také slová učí, kamaráti v škole? Majo, takéto slová sa nepoužívajú!"„Budem dobrý, mami, budem dobrý. Povedz - ľúbim tohto chlapčeka, tohto chalaniska, nikomu ho nedám," v závere obrannej argumentácie nezaprie Majo aj istý PR talent:).Mierne nervóznejšie reakcie ako inokedy sú u Maja jednoducho v puberte častejšie, ako inokedy. Hoc aj „inokedy" neboli výnimočné. Pekným príkladom sú tiež opakujúce sa naše konverzácie pri spoločnom rodinnom domácom stravovaní. Chcem sa normálne porozprávať - ale väčšinou to nejde:)...„Aďa, čo bolo dnes cez deň v práci?" zvyknem sa obligátne pýtať manželky pri večeri.„Haló, prečo sa so mnou nechcete rozprávať?" vstupuje okamžite do debaty Majko.„Majko, sekunda, spýtam sa mamičky ako sa dnes mala a..." vysvetľujem mu.„Prečo mi preboha skáčeš do reči? Teraz ja rozprávam," Majo je neodbytný.„Dobre - Majko, ako bolo v škole?" prikláňam sa k jeho pravidlám hry.„Dobre...Tati, čo budeme robiť o dva týždne v nedeľu, 5.mája? A počul som Heňu vtedy na dovolenke v tobogane, pamätáš?" spomína aj na dovču spred dvoch rokov takmer.„Majo, preboha, na to čo sa stalo dva roky dozadu sa nepamätám. A to mám ako vedieť, čo budeme robiť 5. Mája, neviem, čo bude zajtra či pozajtra. V škole bolo čo?" nedám sa a premosťujem späť na školu.„Jednotky...Koho sme vtedy videli vo Vlkolínci? A keď sme boli u deda v lete, bol som aj na hrade na výlete? A ako sa na mňa deduško hneval? Aby som neprepínal telku?" schopnosť hovoriaceho autistu skákať otázkami (pričom na odpovede nedbá) z témy na tému je neuveriteľná.„Majko, prosím Ťa, porozprávajme sa o dnešku, bola písomka z chémie?"„Ja neviem. A ja nemám rád syr bez zemiakov a kečupu.... Tati, čo mi hovorí suseda Marika, keď sa na mňa hnevá? Majo, Majo, prečo neposlúchaš?" napodobňuje ju v závere.„Majko, prosím, chvíľku papaj potichúčky, potrebujem sa s mamou porozprávať," priznávam po čase rezignáciu. Dočasnú...„Tati, ľúbiš ma? Nedáš ma nikomu? Ja mám rád pani učiteľku angličtiny..." túli sa synátor ku mne. A razí si cestu k pokračovaniu svojej konverzácie s nami...Milujeme ho, bezhranične, tak ako aj Barborku. Ale od začiatku to s ním je energeticky veľmi náročné. Pričom teraz sa situácia mierne vyhrotila. Zvládame, ale zmeny nálad a z toho vychádzajúce výbuchy nášho Maja nás občas privádzajú obrazne povedané po hranicu vrátnice na psychiatrii... Takisto Barborka, už takmer 8-ročná naša mudrlantka, boriaca sa sama s pomerne vážnymi zdravotnými problémami, si s autizmom u Maja už svoje prežila. Tá, chápajúc už v takom malom veku, čo to obnáša mať doma autistu, mu dokonca chce v budúcnosti pomáhať aj profesionálne. Tak rok dozadu sa už celkom vážne vyjadrila: „Tati, keď budem veľká, chcela by som byť doktorkou a vynájsť liek na autizmus. Aby som mohla pomôcť nášmu Majkovi. Vieš, ten autizmus. Chcela by som ho vyliečiť..."Tak hádam, s Božou pomocou, aj tú pubertu v zdraví všetci prežijeme:)...