Ako som nechtiac našu štvorročnú dcérku rozplakal

“Tati, poďme sa rozprávať o téme,” vyzýva ma Barborka.“OK. A téma znie?” pýtam sa so záujmom. Výber témy ako vždy prenechávam na dcérku.“Láska,” šepká mi do uška. “Aj k Nikolaskovi,” dodáva so svojím typickým chichotom. Nikolas, jej päťročná (nie, nepoznali sa, keď ešte bola Barborka v maminom brušku, päť rokov je Nikolaskov vek), krásne nevinná a detská inšpirácia a múza zo škôlky, býva často zakomponovávaná do našich rozhovorov.A ja som začal, v takom duchu, v akom naše rozhovory medzi otcom a dcérkou zvykneme viesť. O tom, čo je láska. Že je to jedna z najkrajších vecí na svete. Že je iná láska medzi ocinom a maminou a iná, ale rovnako krásna, napríklad medzi rodičmi a deťmi. Že raz láska ako vzťah medzi ženou a mužom vážne vkročí aj do jej života. A potom sa vydá a bude žiť so svojím mužom a detičkami.Počúvala so zatajeným dychom. Na rozdiel od iných tém, kedy zvykne už skôr vstupovať do mojich myšlienok a zaujímavými otázkami šperkovať tak naše debaty, bola teraz dlho podozrivo ticho. Až zrazu, to keď som hovoril ako raz aj do jej života vstúpi vážne partnerská láska, počujem, že tíško vzlyká, so slzami v očiach. A šepká takmer nepočuteľným hlasom...“Tati, ja sa nechcem vydať a ísť preč od vás, tatina a maminy, mne bude smutno. Ja som s vami aj s Majkom veľmi šťastná,” počujem jej krásne vyznanie. V tom okamihu okamžite prerušujem našu debate na tému láska. Upokojujem ju, že teraz svadba nehrozí, že bude stále s nami, že sme aj my šťastní spolu s ňou…“Dobre, tati. Ty si môj tatinko na svete,” to sú jej posledné slová pred spánkom, povedané už s úsmevom na perách. Naše štvorročné citlivé stvorenie s veľkým srdiečkom zaspáva…