Ešte predtým som „dostal“ múdre slová na nedeľnej omši pri kázni. Práve v túto nedeľu šamorínsky pán farár kázal o tom, ako je dôležité nielen sa rozdávať a neustále pracovať, ale aj dobíjať baterky. Na čo je krásne auto šoférovi, ak v ňom nie je žiaden benzín?Najskôr sme sa teda boli najesť. Nebudem hovoriť kde, nechcem robiť reklamu. Ale bolo dobre. Aj preto, že v danej reštaurácii bol detský kútik. V okamih nášho príchodu takmer rozbitý (preháňam:-), pretože sa v ňom bláznili štyri nemecky hovoriace deti. Marek sa medzi nich okamžite priplichtil, a aj keď nerozumel, nemecky im počítal ostošesť (aj keď nevedel, že počíta práve po nemecky:-). Neskôr mu tam pribudla aj detská dievčenská posila – Marek rovesníčky však nevyužíval na hru, ale na to, že periodicky rozoberal okno v detskom domčeku, pričom dievčatá to okno nasadzovali naspäť. Vie si to chlapec zariadiť:-)… Smer Železná studnička sme nabrali najedení po 14h. „Taťo, ja bežím!“ vykrikoval na mňa Marek po celý čas chôdze od parkoviska až na miesto určenia. Chcel, aby som bežal s ním, ale ja som mal na sebe naložený iný náklad v pásoch, Barborku. Tej bolo na mojej hrudi tak dobre, že celé tri hodiny našej prechádzky prespinkala. Zobudil ju samozrejme až hlad, ten ju na pokoji nikdy nenechá.Marek išiel od radosti vyskočiť z kože. Oslovoval každého druhého človeka, nás dvoch skúšal z angličtiny slovíčka, ktoré sa už naučil („Taťo, garlic?“ apod.:-). Pospevoval si pesničky z reklám, usmieval sa pritom od ucha k uchu a chytal za chvost každého psa, ktorého sme stretli. Ešte že mali všetci náhubky:-). Takisto chcel, aby som neobjímkal a neniesol len Barborku, ale aj jeho. Keď som odmietal, neustále ju budil... „Taťo, povedz Barborke dobré ráno!“ takto filištínsky sa ju snažil dostať dolu. Marek nakoniec prepochodoval hrdinsky celú cestu, na studienku i späť. Odmena bola jasná, zmrzlina (verím, že neochorie:-). Plus k tomu v aute dostal ešte jeden nečakaný hudobný darček:-). „Taťo, nechcem Express. Pusti mi Mozarta!“ šokoval nás po nasadnutí do štvorkolesového tátoša svojím výberom. Dostal ho. Počas Malej nočnej hudby bol v aute zalomený...:-)
Ako som sa v nedeľu vykašľal na prácu
Priznám sa bez mučenia, stačilo málo. Aby som zvážil, či je naozaj tak dôležité cez deň v nedeľu písať „rôzne veci“ do práce. Aby som si uvedomil, že nie práca ma v nedeľu potrebuje, ale rodina. Nielen doma, ale najmä „vonku“, na spoločnej prechádzke. A tak sme „len tak“ vyrazili včera najskôr sa von po čase napapať (aby si mamina odfúkla:-), a potom na bratislavskú Železnú studničku. Marek bol celý bez seba. A aj Barborka sa nejak viac usmievala:-)...