Ako som sa zamotal a takmer prišiel o polovičku

O čo išlo? „Strašne ma nervovalo, ale na druhej strane aj priťahovalo, Tvoje netradičné stanovovanie času, kedy sa stretneme. Nie aby sme si dohodli rande normálne na celú hodinu – povedzme o piatej, alebo na polhodinu – čo ja viem o pol piatej. Nie, Ty si vždy špekuloval – stretneme sa sedem tridsaťpäť. Alebo na druhý deň štyri desať. Či osem dvadsaťpäť. Ja som vždy bola celá nervózna, či som si dobre zapamätala čas a či tam budeš. Na druhej strane sa mi to aj páčilo, bolo to také netradičné,“ s iskričkami v očiach spomína občas manželka na moje úlety.Raz som sa však skoro sám zamotal do svojich netradičných pavučín. A keďže to bolo tuším prvé či druhé rande s polovičkou, mal som veru poriadne nervy, či nebude zároveň aj posledné. Nepomýlil som si čas, hoci bol ako tradične stanovený netradične, ale miesto. Dohodli sme sa, že pôjdeme do kina, žiaľbohu, nezapamätal som si, ktoré som navrhol...Stepoval som pred Mladosťou, a frajerky nikde. Ani desať minút po dohodnutom čase. V tom mi napadlo, či som nenavrhol Hviezdu. Nakoniec som sa tak zamotal do rozmýšľania, či Mladosť alebo predsa len Hviezda, že po pár minútach by som pristúpil aj na alternatívu, že sme sa na stretnutí dohodli pred nejakým iným, tretím kinom. Keďže o mobiloch sme v roku 1995 iba snívali, zvažoval som alternatívy, čo ďalej. Veriť, že dohoda znela pred Mladosťou a že ešte dobehne? Zostať a modliť sa, že jej svitne? Alebo bežať pred Hviezdu, a dúfať, že sa naozaj máme stretnúť tam?Riskol som to a utekal cez Ventúrsku a Michalskú smerom ku kinu Hviezda. Po pár metroch som ju uvidel, ako sa ponáhľa k Mladosti. Tridsať deviatka vynechala, nemala z intrákov ako načas prísť, ani ako mi dať vedieť, že bude meškať. Vďakabohu ale že vôbec prišla...