Ako som (takmer) Vincenta van Gogha napodobnil

Ten večer ma ako vždy nepretržite tak po svojom zvádzala, pýtala sa na ruky, chcela sa mojkať. Samozrejme som na jej signály reagoval. Hrali sme sa a bláznili len tak, ako to dokážu otcovia so svojimi dcérkami. „Platila si? Neplatila? Dolu z postele“ – ťahám Barborku pomaly z postieľky, a ona sa ide popukať od smiechu.Naháňame sa krížom-krážom po byte. Kopeme si loptu. Dvíham Barborku nad hlavu a robím s ňou ešte iné akrobatické kúsky. „Prestaňte, veď nezaspí!“ napomína nás naoko mamina. To už ležíme na dlážke a ja jej (Borke) robím na nohách improvizovanú hojdačku. Húpem ju hore-dolu. Zdá sa, že sa mojich nôh drží ako kliešť. Pri asi šiestej zdvíhačke zdanie klame......a Barborka mi padá z nôh, zdá sa mi že kontrolovane, dolu na mňa. Registrujem, že papučkou zasahuje moje ucho. „Borka! Čo robíte, chceš jej ublížiť?“ reaguje manželka na Borku, v prvom momente po páde asi tak dve sekundy ležiacu nepohnuto na mne. Možno sa len po kaskadérskom kúsku chcela Borka pritúliť. Polovičku (mňa tiež) však vystrašila. Aj tým, že vyľakaná, na chvíľku spustila plač. Odniesol som si to ja. A to nielen obrazne, ale aj doslova. Čo som zistil asi tak hodinu na to, úplnou náhodou...„Mne tečie krv z ucha!“ kričím zúfalo tentokrát ja na manželku. Najskôr je ale pri mne Majo, s komentárom prekvapujúco k veci...„Tatinko má choré uško!“ aj sa pri tom smutne tvári, keď to hovorí. „Veď Ty to máš naozaj trošku natrhnuté!“ neverí vlastným očiam manželka a tak ako vždy, ma zachraňuje. „To sa len vám dvom môže stať, takmer sa dokaličiť!“ komentuje smerom ku mne a Barborke.A čo na to Barborka? Tvári sa ako keby nič. V kútiku duše však je (dúfam) rada, že sa spolu vieme tak hrať a blázniť. Čo tam nejaké ranky či modriny!