Aký krásny deň!

„Ahoj tati, dobré ránko, ako si sa vyspinkal?“ pýta sa ma dnes ráno (tak ako po každé iné ráno) usmiaty syn. Po mojej odpovedi, že „dobre“ (dá sa na tak položenú otázku odpovedať aj inak?) ďalšia otázka k téme síce nenasleduje, ale poteší aj tá prvá. A najmä ten jeho úsmev, žiariaci ešte spod napoly spiacich očí.„Tati, a v sobotu a v nedeľu môžem spať, koľko len chcem!“ oznamuje mi o pár minút sediaci pri svojom pohári kakaa, radostne mávajúc rukami.„Môžeš, môžeš, dúfam že aj budeš. Aj my s maminou sa chceme aspoň v sobotu trošku dospať,“ odpovedám na jeho oznamovaciu radostnú vetu. Neverím, že v sobotu s Barborkou potiahnu dlhšie ako do siedmej.„Mami, mám ťa rád. A mám veľmi rád aj Barborku. Ona je moja sestrička, ja jej braček,“ lúčil sa dnes s manželkou, ktorá nás vyprevádzala z bytu. V prípade bežných detí sú toto možno aj bežné vety. V prípade autistu však vôbec nie sú bežné. Najmä ak ich povie sám od seba, spontánne. Tak ako v tomto prípade. To sa nedá opísať, to treba vidieť. Ten vnútorný a emóciami nabitý svet jedného malého autistu. Definitívne ma však do pozitívna naladil až o minútku neskôr, ako sme otvorili vchodové dvere v našom bytovom dome a po schodoch schádzali na ulicu. Do stále ešte tmy. Hmly. Poľadovice.Zrazu vidím, že Marek zostáva stáť asi na druhom schode a pozerá sa „do sveta“.„Majko, poďme, musíme sa ponáhľať!“ hovorím mu.„Tati, aký krásny je dnes deň, že?“ jeho otázka ma teda dostáva. Na sekundu zabúdam na to, že už „musíme“. A už aj ja vidím v tej hmle a tme črtajúce sa fragmenty krásneho dňa, ktorý je celý ešte pred nami. Od nášho Maja sa mám čo učiť každý deň...