Áno, oci, my sme v Lídl

„Ahoj,“ beriem vyzváňajúci hovor, v domnení, že tam je manželka. Veď na displeji aj svieti.„Ehm, tati? To som ja, Majko,“ ozýva sa na druhej strane linky.„Kde si, Majko? Doma?“„Nie, tati. Maminka je v Lídl, aj Barborka je v Lídl. A ja nie som v Lídl,“ dostávam detailný popis aktuálnej situácie.„Aha. A ty si kde?“„No ja sa hrám na mobile. A teraz telefonujem.“„A kde si, pred obchodom?“„Oci, tak sa maj krásne, uvidíme sa doma!“ zdá sa, že Majko chce zavesiť.„Marek, počkaj. Kde si teraz?“„No pred Lídl! Tati, ty si v práci ešte? Prídeš domov?“ mám pocit, že ma spovedá niekto iný, a nie syn.„Áno, som v práci. Ale odpovedz mi aj ty, kde pred Lídl si. V aute?“„Áno, ocko. Aké číslo je pred 89?“ snaží sa ma zaujať svojím matematickými otázkami.„Majo, neodpoviem, teraz sa nebavíme o číslach. Si v aute?“„Pred 89 je 88! Áno, ocko, som v aute. A čakám maminku. Maj sa krásne, tati, uvidíme sa večer!“Musím priznať, že cielene mi nezavolal. Polovička išla s dcérkou kúpiť nejaké veci do obchodu, on si vydrankal možnosť zostať v aute. Vraj, ak mu nechá mobil, že sa bude hrať na ňom hry. Nehral sa ich. Respektíve – hral sa iba chvíľku. Následne začal telefonovať. Ja som bol posledné volané číslo, so mnou to mal ľahké. Po mne vraj naslepo zavolal ešte dvom ďalším ľuďom, ktorým v ten deň už manželka volala. Aj to vraj bola celkom zábava...