„Panebože, šľak ma trafí, zase sme nestihli zelenú. A ďalšia zelená už nebude, zelená už nebude, už len červená bude. Niééé, prečo sme nestihli zelenú?“ počujem zo zadného sedadla nervózny hlas. Križovatka je pritom vzdialená ešte nejakých 200 metrov.„Majko, mám ťa vysadiť?“„Nie, ocko. Prečo sme nestihli zelenú?“ pýta sa už pokojnejšie.„Aká bude odpoveď? Veď ty ju poznáš!“ vyzývam Majka k debate na tému „červená“. Každý deň ju absolvujeme viackrát, podľa počtu prejdených križovatiek, na ktorých musíme čakať na zelenú.„Áno, musíme počkať. Keď naskočí červený panáčik pre ľudí, potom bude aj zelená,“ odpovedá správne.„Hurá, je zelená! Tati, ideme, zelenšia už nebude!“ zobúdza ma z dumiek, o pár sekúnd, po tom, ako konečne vidí zelenú.„Si šikovný, že si ju stihol. Mám ťa rád,“ končí náš minirozhovor.No nezjedli by ste ho z lásky?
7. feb 2008 o 08:50
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 527x
Červená navždy?
Po rokoch nášho boja s autizmom som zistil, že s nepriateľom sa dá bojovať aj tak, keď si z neho strieľate a robíte srandu. S Majkom sa nám to darí, aj preto, že Majo má zmysel pre humor. Svojský, ale má. Presviedča ma o tom denno-denne pri našich cestách autom do školy. Naše debaty vychádzajú najmä z toho, že autisti zvyknú brať veci doslova. Ako nemenné...
Jozef Bednár
Bloger
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(2)
