Čo má spoločné Zdeno Cíger s Robom Šimkom?

„Tati, jo, budem hokejistom, budu chodiť na tréningy,“ zvýskol popoludní na mňa slovensko – česky (v poslednom čase sa naňho čeština neuveriteľne lepí z rozprávok) synátor po mojej informácii, že pôjdeme na hokej. Nesleduje priebeh ligy, nepozná ani hráčov Slovana, ani Zvolena. Ale po tom, ako bol so mnou na jeseň premiérovo na futbale, sa mu určite vybavila aj skvelá atmosféra na štadióne. Jednoducho – v predstave novej skúsenosti začalo ním lomcovať pravé vzrušenie.Na hokej prichádzame pár minút pred piatou. Chvalabohu, lístky už máme, môžeme trieliť priamo do hľadiska.„Ocko, dáme si cez prestávku klobásku? Aj s kofolkou?“ poskakuje Majko od radosti, ako prechádzame okolo bufetu.„Dáme, dáme, len teraz už poďme, aby si mal zážitok od začiatku,“ poháňam ho do hľadiska.„Čau, brácho,“ zdraví Majo familiárne svalnatého biletára pri vchode. Na sekundu sa zarazím, ale reakcia brácha ma upokojuje. Usmieva sa od ucha k uchu.Prvá tretina zápasu je pre Majka zoznamovacou. Prvých päť minút má pritom takmer stále čiapku stiahnutú až na očiach, oči spoza nej vykukuje len občas. Ale ústa mu hrajú širokánskym úsmevom.„Majo, pozeraj, načo sme sem prišli?“ snažím sa ho prehovoriť aj na vizuálny zážitok z hokeja.„Majko, Slovan je modrý, Zvolen biely. A teraz vidíš? Biely hráč ide na trestnú lavicu, rozhodca ho vylúčil. Zvolen bude mať o jedného hráča menej na ľade,“ snažím sa pôsobiť na syna aj osvetovo, aby pochopil aspoň čo – to z hokeja.Samozrejme, autizmus robí svoje. Majo najskôr kontroluje čísla sedadiel okolo nás (keďže ja mám 87 a on 88, presviedča sa, či je vedľa neho z druhej strany 86 a vedľa mňa 89). Na ľad pozerá len občas, viac ho zaujíma tak hľadisko, ako aj informačná tabuľa s obrazovkou nad ľadom.„Taťo, reklama!“ upozorňuje ma na reklamnú pauzu. Cez prvú tretinu sú dve, pre Majka predstavujú vrchol tretiny. Okrem toho sa vždy veľmi baví pri vylúčeniach Zvolenčanov, štadiónom vtedy znie pesnička „Musím už ísť“. A nezabúda ani povzbudzovať...„Sloven, Sloven!“„Majko, nie Sloven, ale Slovan!“ opravujem ho.Na sľubovanú klobásku odchádzame tri minúty pred koncom tretiny, aby sme nemuseli čakať v rade. Keďže bufet je vonku, na ulici, Maja okrem klobásky a kofolky teší aj sledovanie mestského, už takmer nočného ruchu. Oznamuje mi, autobus s akým číslom práve prichádza na zastávku. Všíma si značky áut...„Majko, ideme!“ vyzývam ho po precitnutí, že už sa začala druhá tretina.„Kam ideme, domov?“ pýta sa ma, celý zamastený od klobásky.„Nie, na hokej! Vysvetľoval som ti predsa, že hokejový zápas má tri časti a cez hokej budú dve prestávky,“ opakujem ešte raz, utierajúc mu ústa.Cez druhú tretinu si už čiapku na oči nesťahuje. Aj keď sa na ľad stále pozerá iba zriedka (a to najmä vtedy, keď ho upozorním, aby sledoval hokejistov a ich akcie), nezabúda povzbudzovať, a takisto ani tlieskať. Trošku zmätený je vtedy, keď hľadisko búri nadšením, alebo sa ním šíri krik a emócie. Vtedy si myslí, že padol gól.„Góóól!“ kričí stále v takýchto prípadoch.„Majko, nepadol gól, hokejista Slovana nevyužil šancu,“ vysvetľujem, čo sa stalo.„Škoda, nepodarilo sa. Skús to ešte raz!“ používa synátor svoju obľúbenú formulku z PC hier. V čase, keď nepozerá na ľad, zdá sa mi, že pokukuje po čirlíderkách. Mladých dievčatách, ktoré robia náladu divákom tancom a choreografiou v uličkách vedľajšej tribúny. Po góle Slovana zrazu chvíľku behajú hore – dolu.„Tati, kam idú tety“ pýta sa ma Marek. Na obrazovke na informačnej kocke sa zrazu trošku dlhšie objavuje burcujúca tvár slovanistického trénera Zdena Cígera.„Tati, Robo Šimko!“ všíma si jeho tvár aj môj Majko. Svojím komentárom dokazuje, že hokej (aspoň doteraz) nebol jeho doménou. Superstar hej. Ale žeby sa tí dvaja podobali? Mne veru nie...Na konci druhej tretiny ma Majko šokuje. Pozitívne. Aj keď sa zdá, že teda na ľad nepozerá stále, hru asi sleduje. Inak by asi nepovedal to, čo povedal...„Bože, to je ale behavý hokej!“Kým na svojej premiérovej jesennej účasti na futbale vydržal v pohode ledva 20 minút, na hokeji sa začína pýtať ísť domov až cez druhú prestávku. Zaberajú však reklamy, a takisto autá reklamného partnera, ktoré sa na chvíľku objavujú na ľade.„Majko, ešte jednu tretinu. Vydržíš?“„A potom už pôjde hokej spinkať?“„Áno, a my s ním,“ upokojujem ho.„Tak dobre, hokej má ešte jeden level, jeden život,“ komentuje.Poslednú tretinu už je ako na ihlách. Každú minútu sa pýta, kedy bude koniec. Skúša si ľahnúť na voľné sedačky. Už ani gól nekričí vždy, keď buráca hľadisko. Zaberajú, tak ako na začiatku, iba reklamné bloky, a potom vylúčenia Zvolenčanov. Chvalabohu, rozhodca ich na trestnú ľavicu posiela relatívne často.Vrcholom poslednej tretiny je pre Majka bitka, ktorá sa strháva asi v 54. minúte, po tom, ako sa vraciame zo záchoda (jeho vypýtanie sa cikať je znakom, že už vymýšľa). Majka však ani tak nezaujíma bitka na ľade, ako tá nad ním, na obrazovke na informačnej kocke. Rehoce sa na hromadnej bitke svadobčanov z trilógie Slunce, seno...Z hokeja odchádzame asi 4 minúty pred koncom, aby sme sa nezamotali do zápchy po konci zápasu. „Majko, koľko skončil hokej?“ pýtam sa syna.„Jeden.“„Myslím celý zápas, kto vyhral. Koľko gólov dal Slovan?“ upresňujem otázku.„Päť.“„A Zvolen?“„Dva.“„Nie, tri. Ten posledný pred naším odchodom si asi prehliadol,“ opravujem ho. Majkove odpovede ma však veľmi tešia. Vidno, že za posledné mesiace urobil veľký pokrok. Najmä v pozornosti. Na futbale pred polrokom mu bolo jedno, kto hrá, takisto s akým výsledkom. Na hokeji sa však už ako – tak orientoval. O tom, že Sloven hral v modrých dresoch, hovoril ešte aj večer Barborke vo vani.A čo má spoločné Zdeno Cíger s Robom Šimkom? Neviem, treba sa spýtať Majka. Upozorňujem však, že meno Cíger môjmu Majovi stále ešte veľa hovoriť nebude...