Čo ste mali na večeru?

Majo, možno na rozdiel od iných autistov, sa čoraz intenzívnejšie snaží nadväzovať sociálny kontakt s druhými ľuďmi. Známymi, ale aj neznámymi. V zálohe má vždy pripravených niekoľko otázok, ktoré ľuďom pri stretnutiach neustále kladie. Najobľúbenejšie sú tie o stravovacích návykoch. Aj keď, úprimne – Majo odpovede na tie svoje otázky ani veľmi neočakáva. Jeho nadväzovanie komunikácie potom vyzerá asi takto...„Teta, čo ste mali na večeru? A čo budete mať na raňajky? Chlebík s masielkom a džemíkom? Aj na obed? Ja na obed budem chcieť mäsko a hranolky. Aj vy budete mať hranolky? A čo budete mať na večeru?Celkom vtipné býva, ak na Majove otázky začnú, najmä neznámi ľudia (tí, čo Maja poznajú, sa jeho príval otázok snažia skôr zastaviť), odpovedať. Tak ako posledne napríklad jeden pán na kúpalisku, v šatni pri prezliekaní...„Dobrý deň, deduško,“ zdraví pána, podľa mňa maximálne päťdesiatnika (plešina mu však nejaké roky pridávala), náš syn.„Ahoj,“ odpovedá neznámy pán.„Ja idem plávať! Plávi – plávi! Aj ty ideš?“ naskakuje Majko už aj s plaveckými okuliarmi na očiach. Čaká však ešte na nás s Barborkou.„A čo si mal na raňajky, chlebík s masielkom?“ vyťahuje konečne prvú zo svojich obľúbených otázok.„Nie, mal som müsli,“ odpovedá pán.„A čo si mal na obed?“ pokračuje Majo v interview.„Rizoto.“„A čo budeš mať na večeru? Klobásku?“ neviem, prečo mu synátor dáva práve takýto tip na večerné menu. Ten pán si zjavne dáva pozor na to, čo jedáva. Možno aj preto neodpovedá. Majko zrazu ale mení zameranie svojich otázok.„Deduško, bol si v Bratislave na električke číslo štyri?“ pýta sa prekvapivú vec. Svojho respondenta dostáva mierne do pomykova.„Nie, pretože nebývam v Bratislave. Ale keď som študoval v Bratislave, veľa rokov dozadu, chodil som rôznymi električkami. Boli...“ pánov retrospektívne zameraný monológ Maja zjavne nezaujíma, pretože ho v strede vety prerušuje.„Jedna plus jedna je dva!“ oznamuje „deduškovi“ stáročiami overenú pravdu. A tak, ako rozhovor začal, ho aj končí...„Príjemný deň, dedo. A krásne kúpanie!“Asi päťdesiatročný deduško sa ma na niekoľko sekúnd snaží fixovať pohľadom, asi aby som mu vysvetlil pointu rozhovoru, ktorý s ním viedol môj syn. Chápavo sa usmievam, ale na rozdiel od minulosti, nič nevysvetľujem. Autizmom už nemusím nič vysvetľovať. Nakoniec – Majko bol slušný, „deduška“ ničím neurazil. Iba kládol trošku čudné otázky.„To bol náš syn. Milý, že?“ to je jediné, čo hovorím smerom k „deduškovi“. Som hrdý na Maja. Ešte dva – tri roky dozadu by deduško o zážitok s naším synom prišiel...